Navštivte forum www.worldofhistory.zikforum.com , diskusia o všetkých obdobiach histórie, stači sa len zaregistrovať.

Listopad 2006

SS

30. listopadu 2006 v 22:07 | StEvE |  Historické pojmy
Človeka až strasie od hnusu, len čo zbadá tie počty ľudí hlásiacich sa k odkazu Adolfa Hitlera. Využívajú vo svojich menách symboly 14/88 a volajú na slávu tretej ríše. Uvedomujú si tí ľudia vôbec, k čomu sa hlásia?
My, čo sme nezažili vyčíňanie esesákov, ktorí boli svojho času neobmedzenými pánmi Európy, si už nedokážeme predstaviť všetku ohavnosť hitlerovského fašizmu. Zločiny SS sú už z časti zabudnuté. Gestapo(štátna tajná polícia), SD(Sicherheitsdienst), Totenkopf(Umrlčia lebka) a jednotky SS sa stali synonymom teroru a vraždenia. Aký chorý mozog toto všetko vymyslel? Kto dokázal tak nenávidieť, že dal zlikvidovať 6 000 000 Židov? Vedia "naši mladí prívrženci", že tak ako dal Hitler vyvraždiť milióny Židov, Rómov, tak aj tisíce Čechov a Slovákov. Slovania boli preňho menejcenná rasa. "Slovania majú pracovať pre nás. Keď ich nebudeme potrebovať, môžu zomrieť."
Plánoval konečné riešenie židovskej otázky(t.j. vyhubenie židov v Európe). Nikto nevie, čo všetko ešte malo v pláne toto indivíduum. Koncentračné tábory, najlepší prostriedok ako terorizovať obyvateľstvo, najprv zriaďované v Nemecku a na okupovaných územiach. Niekto sa celou silou a intelektom zaoberal myšlienkou ako najlepšie usmrtiť milióny ľudí a ako ju zrealizovať. Boli to esesáci z Osvienčimu, Majdanku, Treblinky, Mauthausenu.. Hoess¹ vo svojej svedeckej výpovedi opísal priebeh selekcie: "V Osvienčime boli dvaja lekári SS, ktorí prezerali nové transporty väzňov. Väzni museli prechádzať okolo lekára a ten znamením rozhodol. Súcich poslali na robotu. Ostatných ihneď poslali do likvidačného zariadenia. Malé deti sme likvidovali bez výnimky, lebo nemohli pracovať. Oproti Treblinke sme urobili ešte jedno zlepšenie. Tam obete vedeli, že budú usmrtené, kým v Osvienčime sme sa ich snažili oklamať, že majú prejsť odvšivovacím postupom. Matky sa pokúšali skryť deti pod šaty, lebo niekedy spoznali naše zámery. Keď sme ich našli, boli poslané na likvidáciu. Tieto likvidácie sme mali robiť tajne, ale mŕtvolný zápach neustále spaľovaných ľudských tiel, z ktorého sa človeku dvíhal žalúdok, zamoril celé okolie. Všetci na okolí vedeli, že v Osvienčime sa likvidujú ľudia."
Opísal i priebeh likvidácie(v plynových komorách): "Zavreli ich do budovy z červených tehál, na ktorej bol nápis "Kúpele". Tam sa mali vyzliecť a skôr než ich poslali do takzvanej sprchy, dali im uteráky. Keď boli ľudia vyzlečení zaviedli ich do miestnosti, ktorá naoko vyzerala ako sprchy, a otvorom v povale vhodili do miestnosti kapsle. Trvalo to 3- 15 minút, kým ľudia v komore prišli o život. Vedeli sme kedy sú mŕtvi, pretože prestali kričať. Zvláštne komandá im odobrali prstene a vylámali zlato zo zubov."
"Krematória v Osvienčime ešte neboli dostavané. Vtedy sa ešte kopali hromadné hroby. Robilo sa to do jesene 1942. Odvtedy sa však usmrcovanie plynom urýchľovalo. Nebolo času na hromadné pohreby. Mŕtvoly zavraždených židov boli pochované na okolí a prikryté tenkou vrstvou hliny, takže sa pôda skoro zbahnila hnijúcimi mŕtvolami. Zápach bol neznesiteľný. Na jeseň 1942 sa museli zvyšky vykopať, kosti zozbierať a spáliť v krematóriu. Medzitým ich postavili v Osvienčime štyri."
Biologické pokusy na ľuďoch: Skutočnosť, že lekári SS podnikali takéto pokusy nie je náhodná. Súhlasilo to so svetovým názorom a rasistickou filozofiou, ktorá sa podľa Himmlerových² slov dívala na ľudí ako na vši a výkal. Konali sa pokusy flegmony- väzňom rozrezávali stehná a zašívali do nich staré handry a experimenty s ponáraním tiel do ľadovej vody a zrazením teploty na 28°. Vykonávali sa masové sterilizácie žien, mužov, detí- operatívne alebo ožarovaním röntgenovými lúčmi. Pokusy v podtlakových komorách, vstrekovanie kyslíka do žíl, odoberanie orgánov a svalov- ženám pri tom vyrezávali kusy pŕs, nainfikovanie nákazlivými chorobami, rakovinou, škvrnitým týfom, testovanie chemikálií na ľuďoch- výsledkom bolo aj zvraštenie mozgu, zhnisané a rozožraté pľúca a pečeň, vyvolávanie popálenín.
Nezmyselné pokusy na ľuďoch, ktoré často nemali praktický význam ani pre fašistov. Tých, čo pokus prežili, usmrtili injekciou, alebo poslali do plynu. Niektorým, ktorí prežili hrôzu koncentrákov, aj po rokoch začalo niečo z času na čas hnisať. Otrasie to celou bytosťou, keď vidíme fľaštičku s mydlom z ľudského tuku, alebo knihu viazanú v ľudskej koži. Každý pokus treba postaviť na roveň vražde, za ktoré sú zodpovedné SS ako celok.

Doktrínu Nacistickej strany formuloval Adolf Hitler v knihe Main Kampf. Charakterizuje ju rasizmus; antisemitizmus, expanzionizmus, nenávisť k parlamentarizmu, demokracii, marxizmu. Nacizmus vyhlásil Germánov za "vyššiu rasu": mali vytvoriť jeden štát bez "nižších rás". Tento štát si mal vydobyť "životný priestor" na východe a potom ovládnuť celý svet. Teória, ktorá mala aj prax. Vznik koncentračných táborov s nulovou hygienou. V nich mučenie a vraždenie politických väzňov, Židov, Rómov, zajatcov, otrocká práca väzňov v koncernoch(priemerná dĺžka života 2 mesiace), biologické pokusy. Posielanie psychickí chorých do plynu, milióny padlých na frontoch. Tam kde sa mali udiať najbrutálnejšie zverstvá, nasadili fašisti do prvej línie SS. "Už nikdy viac esesácku Európu!"

Slovenské Národné Obrodenie

30. listopadu 2006 v 22:03 | StEvE |  Historické obdobia
1. etapa 1780-1820

Sme súčasťou Rakúsko Uhorska
Národný obrodenci - učitelia, kňazi, spisovatelia
Obrodenci založili - TOVARIŠSTVO v Trnave 1782
- Juraj Fándly, Anton Bernolák, J. I. Bajza



2. etapa 1820-1835

Obdobie rozmachu a vyvrcholenia slovenského klasicizmu
Nové spolky - slovenský čitateľský spolok
Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej

V tejto etape vznikli myšlienky Slovanskej vzájomnosti

- Ján Kollár, Ján Hollý
3. etapa 1835-1843

Obdobie nástupu slovenského lit. romantizmu
ŠTÚROVCI
V tomto období dominuje: jazyková otázka



4. etapa 1843-1848

Obdobie vrcholenia Slovenského romantizmu

- Andrej Sládkovič, Ján Botto, Janko Kráľ

Slobodomurári

30. listopadu 2006 v 21:59 | StEvE |  Historické pojmy
Vznik slobodomurárstva je opradený mnohými legendami a poverami. Najpravdepodobnejšie vyrastalo zo stavebných hút katedrál v období stredoveku a renesancie. Stavební remeselníci, murári, vytvárali vtedy spoločenstvá so zvláštnymi výsadami. Chránila ich pápežská bula a bez zábran mohli prekračovať hranice. Tieto organizácie sa izolovali od okolia a používali poznávacie znamenia v podobe slov, pokynov, stiskov rúk. Ich členovia chceli takto strážiť svoje schopnosti pred zneužitím nekvalifikovanými ľuďmi. Postupne sa z nich vytvárali spolky nového typu, ktoré už nemali nič spoločné so staviteľmi katedrál, no prebrali ich symboliku a svetonázor. Boli to slobodomurárske lóže.
Slobodomurárske hnutie vzniklo v Anglicku. Za dátum jeho oficiálneho vzniku sa považuje 24. jún 1717, keď sa v Londýne spojili štyri lóže do prvej veľkolóže. Po jej založení nastal značný rozvoj slobodomurárstva. Začali do svojich radov prijímať aj "ne staviteľov" ako boli šľachtici, spisovatelia a dôstojníci. Títo najprv získali stupeň čestných hostí, ale časom získali prevahu a začali s prerábaním. Do spolkov vstupovali významný aristokrati, vojvodovia i členovia kráľovských rodín. Slobodomurárstvo sa rozšírilo z Anglicka do celého sveta. Aj dnes pôsobí napr. v USA cca 4 miliónov slobodomurárov. Zo známych možno menovať: G. Washingtona, B. Franklina, obhajcu ľudských práv J. Otis, hrdina "bostonského pitia čaju" S. Adams. Z Francúzskych: J. B. d´Alembert, Ch. Diderot, P. Holbach, Ch. Montesquieu, Voltaire; Talianskych: G. Mazzini, C. Cavour, G. Garibaldi; Nemecku: Fridrich II. Veľký, Viliam I., Fridrich III., J. G. Fichte, J. W. Goethe, Herder, Liszt, Mozart.
Ani Slovensko neodolalo slobodomurárskym myšlienkam, hlavne Prešov. Prvá lóža u nás vznikla teda v Prešove v júni 1769, a neskôr vznikali aj v ostatných častiach Slovenska (Banská Štiavnica, Kežmarok, Bratislava). Slobodomurárske hnutie bolo teda aj v našich končinách aktívne a nepochybne zohralo pozitívnu úlohu pri šírení osvietenských a liberálnych myšlienok.

Ľudovít XIV

30. listopadu 2006 v 21:54 | StEvE |  Životopisy
Ľudovít XIV. sa narodil v dobe, keď Francúzsko ako najväčšia európska mocnosť preberala miesto po dosiaľ najmocnejšom Španielsku. To Ľudovítovi pomohlo, aby sa stal najväčším a najobdivovanejším vladárom svojej doby. Na trón nastúpil v roku 1643 ako štvorročný, pár dní pred tým ako francúzska armáda porazila kedysi neporaziteľných Španielov v Rocroi. V roku 1648 skončila veľkým francúzskym úspechom tridsaťročná vojna, ale vojna so Španielskom pokračovala. "Štát som ja"
V období rokov 1648 - 1653 otriasla Francúzskom rada občianskych vojen. Ich príčina bola zloba šľachty i ďalších skupín namierenej proti centralizovanej monarchii, ktorá im zobrala väčšinu ich moci. Behom tohto ťažkého obdobia bol mladý Ľudovít často vydaný na milosť a nemilosť šľachtickým svárom a vyrastal v presvedčení, že sa stane skutočným vladárom a pánom štátu. Neskôr rozprával "Štát som ja".

Ľudovítov najdôležitejší minister kardinál Mazarin konečne porazil povstania a pokračoval vo víťaznom velení Francúzska vo vojne proti Španielsku. Mazarin zomrel v roku 1661, ale Ľudovít na jeho miesto nikoho nemenoval. Kráľ sa stal svojím vlastným prvým ministrom a sám si rozhodoval o najvýznamnejších udalostiach zahraničnej politiky. A najviac vládol i veľkému obdobiu umenia a literatúry, keď väčšina vzniknutých umeleckých diel oslavovala Ľudovítovu veľkosť a jeho božskú podobu kráľa Slnko. Jedným z najúžasnejších činov Ľudovíta XIV., ktorým vzbudil obdiv svojích súčastníkov, bola stavba obrovského paláca vo Versailles, kam Ľudovít presťahoval celý kráľovský dvor. Ľudovít tu vládol v okázalej nádhere vytvorenej k tomu, aby zdôraznila jeho veľkosť. Ale Versailles dobré poslúžilo i na politické účely. Zámok stál vtedy ďaleko od Paríža, takže Parížania už nikdy nemohli kráľa desiť, ako tomu bolo počas občianskych vojen. A pretože priviedol významných šľachticov k dvoru a povzbudzoval ich v tom, aby súťažili o jeho pozornosť a priazeň, mal ich Ľudovít stále na očiach a odvracal ich od politických ambícií. Ako rástla Ľudovítova prestíž, stával sa versaillský zámok vzorom k výstavbe podobných palácov - samozrejme v menšom merítku. Takmer po celej Európe a vyššia spoločnosť sa vo väčšine zemí odlišovala tým, že používala francúzštinu a preferovala francúzsku kultúru.
Ľudovítove vojny
Aj keď mal Ľudovít v rukách neobmedzenú moc, vybral si ksebe schopných ministrov. Jean - Baptiste Colbert dal do poriadku stav kráľovskej pokladnice, vehementne presadzoval zavedenie nových priemyselných odborov a propagoval merkantilizmus (čo najviac tovaru vyvážať a čo navia privážať - na privážaný tovar sa dalo veľké clo). Bol to práve on, kto postavil Francúzsku neporaziteľné loďstvo. Colbert svojou činnosťou podporoval Ľudvíkové vojenské dobrodružstvá, aj keď z dlhodobého hľadiska nemohol ani on kryť všetky obrovské výdaje. V tomto slúžil Ľudovítovi vynikajúci minister vojny Louvois spoločne so skvelými generálmi. Mnohé z Ľudovítových vojen boli dôsledkom komplikovaných právnych nárokov a boli podporované francúzskou armádou. Takzvaná devolučná vojna vypukla kvôli nároku na španielske Holandsko, o ktoré si nárokoval menom svojej španielskej manželky. Trojaliancia Anglicko, Holandsko a Švédsko jeho úspechy predsalen trochu pribrzdila, ale Ľudovít získal Lille, Tournai a ďaľšie kľúčové hraničné mestá. V roku 1672 sa pomstil Holandsku tým, že prezieravo podplatil jeho partnerov a aliancii. Ostatné mocnosti prešli na stranu Holanďanov, a keď bol v roku 1678 uzavretý mier, najviac tým zase utrpelo Španielsko. Francúzsko získalo časť Flanderska a FrancheComté na východnej hranici a ďalšie územia v Holandsku. V ďalšej fáze obrátil Ľudovít svoju pozornosť na Nemecko, zriadil francúzske súdy, ktorým predniesol svoje nároky a vynútil si na nich konečné verdikty, ktoré boli úplne pochopiteľne v plne v jeho prospech. Tak boli do Francúzska začlenené mestá ako Strassburg, Mety (Metz) a ďalšie hraničné mestá. Na vrchole moci

Po ďalšom vojenskom ťažení v španielskom Holandsku dosiahol Ľudovít XIV. vrchol svojej moci. Jeho politická agresia bola taká silná, až sa zdalo, že ostatné európske štáty nie sú schopné sa proti nej postaviť. Nič menej postupne ich k sebe začal navzájom pripútávať strach z Francúzska. A Ľudovítova náboženská politika upevnila postoj protestantských mocností. Pravdepodobne pod vplyvom svojej druhej zbožnej manželky pani de Maintenon (Prvá bola španielka Mária Terézia, dcéra Filipa IV španielskeho). Najprv kruto potlačil hugenotov (francúzski protestanti)a nakoniec podpísal zrušenie takzvaného nantského ediktu, ktorým im bola zaručená tolerancia vyznania. Mnohí z nich boli donútení konvertovať ku katolizmu, ale o mnoho viac ich utieklo zo zeme. A pretože hugenoti boli značne podnikaví, hospodárske straty, ktoré Francúzsko ich odchodom utrpelo boli veľké. V roku 1688 Ľudovítove vojská vtrhli do palatinátu v Nemecku. Ale potom sa zreformovala európska aliancia, aby spoločnými silami čelila francúzskej rozpínavosti.

Vo vojne s augsburskou ligou (Anglicko, nemecké zeme, Holandsko, Španielsko, švédsko)v rokoch 1689 - 1697 prekázala francúzska armáda svoje kvality, ale osem rokov bojov neprinieslo žiadny zreteľný výsledok a Francúzsko týmyto bojmi značne utrpelo.

Dokonca ešte hrôzostrašnejší konflikt prepukol behom ďalších štyroch rokov. Dlho očakávaná smrť španielského kráľa Karola II., spôsobila, že si na trón robili najväčšie nároky rakúski Habsburgovci a Bourboni (Ľudovítova dynastia). Skoršie dohody o rozdelení Španielska boli porušené a Ľudovít sa rozhodol, že podstúpi riziko a príjme španielske dedičstvo pre svojho vnuka Filipa z Anjou. Výsledkom bolo vytvorenie ďalšej európskej koalície a vojna o španielske dedičstvo (1701 - 1714). Tentokrát utrpelo Francúzsko niekoľko zdrcujúcich porážok a dostalo sa takmer do situácie, kde by bola úplne porazené. Tu Francúzsku pomohlo Anglicko s podmienkou, že Španielsko nebude nikdy pripojené k Francúzsku. Nakoniec však rozpory medzi spojencami viedli k uzavreniu dohody, podľa ktorej sa Filip stal kráľom Španielska, aj keď španielske državy v Európe prešli na rakúskych Habsburgovcoch. Cena bola vysoká, pretože vojna Francúzsko vyčerpala a objavil sa mocný konkurent - Británia. Avšak Ľudovíta všetko, čo nasledovalo, už nezaujímalo. Kráľ Slnko zomrel v roku 1715 vo veku 76 rokov.

Kľúčové dátumy
1643 Korunovácia Ľudovíta XIV.
1648 Koniec tridsaťročnej vojny
1659 Koniec vojny Francúzsko - španielskej
1667 - 1668 Tzv. devolučná vojna
1673 - 1678Vojna proti Holanďanom
1681 Ľudovít sa sťahuje s dvorom do Versailles
1685 Zrušenie ediktu nantského
1688 Francúzska invázia do palatinátu
1689 - 1697Vojna s Augsburskou ligou
1701 - 1714Vojna o španielske dedičstvo
1715 Smrť Ľudovíta XIV

Matej Bel

30. listopadu 2006 v 21:50 | StEvE |  Životopisy
Matej Bel sa narodil 22. marca 1684 v Očovej v bývalej Zvolenskej stolici rodičom Matejovi Belovi a Alžbete, rodenej Cesnekovej. V rokoch 1690 - 1703 Bel navštevoval základné a stredné školy na Slovensku a v Maďarsku. Keď si osvojil základy čítania, navštevoval školy v Lučenci, Kalinove, v Dolnej Strehovej, Banskej Bystrici, Bratislave, vo Veszpréme a neskôr zs v Bratislave. V rokoch 1704 - 1708 študoval na Univerzite v Halle, kde aj ukončil svoj štúdiá, a začal pracovať.

Mateja Bela po je ho smrti nazval uhorský literárny historik Alexius Horányi "Veľkou ozdobou Uhorska". Ale už jeho učení priatelia ho označovali za "najslávnejšieho a najdokonalejšieho polyhistora", za "histografa uhorského kráľovstva" a podobne. Ako vedec zasiahol totiž do viacerých odborov prírodných vied, predovšetkým však vynikol v histórii a v geografii. Matej Bel otváral v starom Uhorsku brány modernej vede, rozvíjajúcej ideológiu a metodológiu prvej európskej vedeckej revolúcie, na čele ktorej stáli taký "obri učenosti, ducha a charakteru" ako ich nazval fridrich Engels, akými boli vo vedeckom živote 16. a 17. storočia Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galileo Galilei a další. Bel bol uvedomelým odporcom stredovekej scholastiky ako pedagóg i ako vedec. Nadväzoval na moderné európske myslenie, najmä na empirizmus a racionalizmus, nielen cez nemecké kultúrne prostredie, ale rozvíjal už aj jeho domáce tradície, reprezetované v druhej polovici 17. storočia profesormi prešovského evanjelického kolégia, baconistom Jánom Bayerom a atomistom Izákom Cabanom. V dielach Mateja Bela sa najčastejšie stretávame z menami reprezentantov empirizmu a racionalizmu, a Angličanom Francisom Baconom a Francúzom Reném Descartom. To však neznamená, že Matej Bel vo vedeckom myslení pretrhol všetky kontakty s tradičným kresťanským svetonázorom. Bol to u nás iba počiatok procesu veľkého myšlienkového prelomu, v ktorom sa menil dokonca i samotný Bel; najmä na konci života si už podáva ruku z osvietenstvom.
Matej Bel je však aj priekopníkom druhej výraznej črty vedeckej revolúcie: je organizátorom moderného vedeckého života. S Belovým menom sa v polovici tridsiatych rokov spája odvážny pokus o založenie celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Išlo o jeden z typov vedeckých akadémii, aké sa začali v západnej Európe zakladať od začiatku 17. storočia. Spoločnosť mala vydávať vedecký časopis Observationes Posonienses - Bratislavské pozorovania.
Návrh sa z rôznych príčin nerealizoval. No Matej Bel bol úspešnejší v projektovaní a v organizovaní komplexného vlastivedného výskumuUhorska. Náročný projekt Starého a nového Uhorska, ktorý predložil v dvatsiatych rokoch 18. storočia, sa síce práve pre svoju náročnosť neuskutočnil, sám ho však aspoň čiastočne realizoval v mnohozväzkových Notíciách( Notitia Hungariae novae historici-geographica - Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). A čo sú vlastne Notície? Sú najdôležitejším Belovým vedeckým dielom. Predstavujú epochálne dielo, ktoré vzišlo z belovho vedeckého projektu, z jeho vlastivednej koncepcie výskumu súvekého Uhorska, ako i z jeho organizačných aktivít. V záujme realizácie Notícií Bel dokázal zorganizovať tím spolupracovníkov ( boli medzi nimi napríklad Ján Matolay, Jín Tomka Sásky, Samuel Mikovíni, Andrej Cemanka, J. Richter, Juraj Buchholtz a mnohí iní), ktor9 pre potreby diela zhromaždili množstvo potrebných vedeckovýskumných údajov o histórii a živote jednotlivých stolíc súvekého Uhorska. Dielo sa zrodilo po viacročnej namáhavej práci a iba časť vyšla tlačou ( jednotlivé zväzky Notícií vychádzali vo Viedni v rokoch 1735 - 1742). Už vo svojej dobe Notície vzbudili neobyčajnú pozornosť v Uhorsku i vo svete a stali sa - obrazne povedané - najvýznamnejším drahokamom "veľkej ozdoby Uhorska" - dobre známej metaforickej charakteristiky, ktorou vyznamenala história Belovo vedecké účinkovanie. V Notíciách začal Matej Bel publikovať historické a zemepisné vedomosti stolíc Preddunajska, ktoré zhodou okolností ležali prevažne na území západného a stredného Slovenska. A samozrejme začal s tou najdôležitejšou, z Bratislavskou. Opis tejto stolice ukončil až v druhok zväzku, ktorý odovzdal do rúk cisára v roku 1736. Uverejňuje v ňom notície Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej stolice. Roku 1737 vyšiel tretí zväzok, notície stolíc Peštianskej, Pilišskej a Šoltskej. Štvrtý zväzok mohol uzrieť svetlo sveta až roku 1742. Uverejnil v ňom notície Novohradskej, Tekovskej, Nitrianskej, Hontianskej a Malohontianskej stolice.
V roku 1740 zomrel patrón Notícií Karol IV., a k vydaniu nasledujúcich zväzkoch už nedošlo.
V notíciách každej župy píše Matej Bel najprv o "starých obyvateľoch", potom o súčasných, obyčajne v poradí Maďari, Nemci, Slováci, Ukrajinci a ďalší, ale pri niektorých slovenských stoliciach dáva na prvé miesto Slovákov. Každý národ má tu svoj portrét - dejiny, stručne o mravoch, o odeve a o zvykoch a napokon o zamestnaní.
Slovenskému ľudu okrem veľkej pracovitosti pripisuje ako zvláštnu črtu veselosť. Zvlášť vraj mladí ľudia milujú spev a najmä tance. V mladších rokoch svojho života Matej bel ako uvedomelý a aktívny stúpenec pietizmu, mnohých smeroch spoločensky progresívneho protestantského cirkevno-náboženského smeru, vydal niekoľko prekladov náboženských kníh v bibličtine a madarčine. Medzi nimi je na čelnom mieste Biblia sacra aneb Biblí svatá, ktorú sčasti preložil, sčasti upravil a pripravil na vydanie. Ako pietistický pedagóg, rektor evanjelických gymnázií v Banskej Bystrici a Bratislave si Bel počínal s neobyčajnou pedagogickou erudíciou. Jeho pedagogické koncepcie vzišli síce z postulátov a inštrukcií pietististicky orientovanej pedagogiky, vyznačovali sa však osobnostnými vkladmi tvorivého pedagóga. Prejavovali sa najmä v Belovom úsilí prispôsobiť pedagogické metódy a ciele potrebám doby. V súvislosti s tým sa veľký začal prikladať pomocnej výučbe tzv. Krajinských jazykov. Bibličtinu - súvekú formu spisovného jazyka Slovákov - Bel zaviedol do pedagogického programu banskobystrického i bratislavského gymnázia, podobne nemčinu a maďarčinu. Vyučovanie týchto jazykov sa usiloval zabezpečiť vydávaním a upravovaním jazykových učebníc, resp. Účasťou na edíciách gramatických diel ( učebnica maďarčiny Der ungarische Sprachmeister, učebnica nemčiny Institutiones linguae germanicae, predhovor k Doležalovej Gramatike česko-slovanského jazyka). Hlavným cieľom týchto prác bolo jednaj podnecovanie záujmu o kultúru národných jazykov, ale aj humanistické úsilie o zbližovanie mnohonárodnostného Uhorska. V predhovore k Doležalovej gramatike píše: "Z vlastnej skúsenosti dodávam, lebo som jednak milovníkom, jednak znalcom česko-slovanského jazyka, že jedine náš jazyk český môže s krásou všetkých európskych jazykov nielen závodiť, ale ich aj prevýšiť." A to je jedna z najkrajších chvál na češtinu ako kultúrny jazyk Slovákov. Belove predstavy o starobylosti a autochtónnosti Slovákov a o ich jazyku žili dlho aj v nasledujúcich generáciách a prispeli k rastu národného povedomia. Matej Bel ovplyvnil aj koncepciu slovenských národných dejín.
Belovo vedecké i spisovateľské dielo, tlačené i nevydané spisy, by zaplnili celú knižnicu. Je takmer neuveriteľné, že sa to všetko pretavilo v hlave a prešlo perom jedného človeka - aj keď mal mnoho spolupracovníkov. Bel ako vedec a organizátor hádam dodnes patrí medzi najväčších z bývalého uhorského štátu.

Himmler Heinrich

30. listopadu 2006 v 21:48 | Th()mas |  Životopisy
Šéf hlavného úradu ríšskej bezpečnosti - SS, hlava Gestapa a vojska SS, Minister vnútra v rokoch 1943 až 1945 a organizátor masového vyvražďovania Židov v Tretej Ríši, Heinrich Himmler sa narodil v Mníchove 7. Októbra 1900. Syn zbožného, Rímskokatolíckeho učiteľa ktorý bol i súkromný učiteľ Bavorského korunovačného princa, študoval na strednej škole v Landshute. Na konci 1. Svetovej Vojny bol nasadený ako dôstojník kadet do 11. Bavorského Pluku, neskôr dostal diplom v poľnohospodárstve od Mníchovskej Technickej strednej školy kde študoval od 1918 do 1922.
Po tom čo pracoval ako predavač pre firmu na výrobu postrekov, sa mladý Himmler pridal k para-armáde, nacionalistickej organizácií a v Mníchove sa podieľal na Beer-Hall putsch v Novembri 1923 ako doručiteľ po boku Ernsta Rohma, tajomníka Gregora Strassera. Tiež sa podieľal na vedení propagandy NSDAP od 1925 do 1930.
Po svadbe v roku 1927 sa Himmler na krátky čas vrátil ku farmárčeniu s hydinou, ale v biznise chovania sliepokbol neúspešný.
V januári 1929 bol vymenovaný za hlavu Hitlerovej osobnej stráže, čiernoodetích tzv. Schutzstaffel (SS). Himmler bol v roku 1930 zvolený do Reichstagu ako nacistický poslanec pre Weser-Ems. Sústredil sa najmä na narastajúci počet členov SS, ktorý v roku 1933 dosiahol hranicu 52 000. Zabezpečoval si nezavislosť kontrolou Rohmovej SA, ktorej bol pôvodne podriadený.
V marci 1933 bol Himmler vymenovaný za prezidenta Mníchovskej polície a krátko nato sa stal veliteľom Politickej Polície Bavorska. V septembri 1933 sa stal veliteľom politickej policie v celom nemecku okrem Pruska, a hoci formálne pod Goeringom, sa 20. Apríla 1934 stal hlavou Pruskej polície a Gestapa.
17 Júna 1936 získal Himmler kontrolu nad politickou a kriminálnou políciou po celej Tretej Ríši.
Gestapo je skratka Geheime Staatspolizei - Tajná štátna polícia. Kruto prenasledovala a väčšinou vraždila odporcov režimu. Stačilo keď niekto trochu naznačil nesúhlas.
Veľmi schopný organizátor a správca, Himmler presadzoval metódy organizovaného Štátneho terorizmu proti politikom a ostatným, ktorí boli odporcami režimu.
V r. 1933 založil 1. koncentračný tábor v Dachau a v ďalších rokoch s Hitlerovou podporou zakladal ďalšie koncentračné tábory v ktorých bolo stále viac väznených a zabitých ľudí. Himmlerovo filozofické myslenie, pomätené nápady a spôsoby išli ruka v ruke s jeho fanatickou náklonnosťou k rasizmu a záväzkom k Aryanovmu mýtusu. Himmler v prejave z Januára 1937 hovorí: "Nikde inde nie je väčšia skúška dedičného a rasového zákona než v koncentračných táboroch. Môžete tam nájsť škuľavých a inak deformovaných individualov, Židov a početné množstvo nižších a podriadených ľudí." Hitler nakázal Nemcom vylúčiť zo spoločnosti a vyzabíjať iné, podľa nich slabšie a podriadené rasy rase Nordickej a všetkých odporcov Nemcov po celom Svete. Himmler chcel aby zostala len podľa neho základná ľudská rasa s blond farbou vlasov a modrými očami teda Nordická rasa, ako sami seba nazývali. Toto bola podľa neho najdokonalejšia a najvyvinutejšia ľudská rasa. Himmler chcel systematicky správnym výberom ľudí zostaviť ľudskú rasu vysokej úrovne, akýchsi hrdinov Nemeckej Ríše. Takisto vraždili i ľudí s rôznymi vrodenými defektmi. Týchto všetkých ľudí všetkými možnými spôsobmi dali zavraždiť v koncentračných táboroch. Boli utýraní robotou, niekedy ich krvilačne postrieľali. V týchto táboroch boli i špeciálne upravené sprchy na mučiarne kde ich pozatvárali a zadusili ich jedovatým plynom, skúšali na nich rôzne chemikálie, narábali s nimi ešte horšie ako so zvieratami. To je len niekoľko chladnokrvných praktík, ktoré Nemci používali.
V Októbri 1939 bol Himmler vymenovaný za Ríšskeho komisára pre zosilňovanie Nemeckej Ríše. Získal absolútnu kontrolu nad anexovaným Poľskom. Pokúsil sa vytlačiť Židov a Slovanov z poľského územia a zabývať tu ľudových Nemcov. V priebehu 1 roka bolo deportovaných na východ vyše 1 mil. Poliakov a 300 tis. Židov.
4. Októbra 1943 Himmler poslal odkaz pre vojská SS v Poznańi, že sa nesmú dotknúť ani ublížiť Rusom, Čechom a ostatným s rovnakou krvou.
Britské zdroje hovoria, že v r.1945 Himmler aj s ostatnými okolo 200 ďalšími nacistickými vodcami ihneď po kapitulácii ušli a za peniaze a prepustenie 3 500 Židov z koncentračných táborov na slobodu žiadali o azyl. Avšak Himmler aj ostatní nacisti sa dostali do zajatia Britom. Himmler spáchal vo väzení samovraždu.



Joseph Goebbels

30. listopadu 2006 v 21:20 | StEvE |  Historické osobnosti
Goebbels Joseph (1897 - 1945)
Nemecký nacistický politik a propagandista. Keď ho pre ,,konskú nohu´´ odmietli prijať do armády, vstúpil do nacistickej strany a založil nové stranícke propagandistické noviny Der Angriff (útok). Pompézne slávnostné prehliadky a masové zhromaždenia, organizované Goebbelsom, pomohli Adolfovi Hitlerovi získať moc. Roku 1933 sa Goebbels stal Hitlerovým ministrom ľudovej osvety a propagandy.
Jeho úrad mal dozor nad tlačou, rozhlasom a všetkými oblasťami kultúry. Ovládaním oznamovacích prostriedkov sa Goebbels zaradil medzi prvých veľkých manipulátorov verejnej mienky. Po nemeckej porážke pri STALINGRADE sa zasadil o vyhlásenie politiky ,,totálnej vojny´´ v rámci celej krajiny. Keď roku 1945 vstúpila do Berlína sovietska červená armáda, zavraždil Goebbels s manželkou svojich 6 detí a potom spáchali samovraždu.

Križiacke výpravy

30. listopadu 2006 v 15:35 | Th()mas |  Historické obdobia
Križiacke výpravy predstavujú zvláštnu kapitolu cirkevných dejín. Aby sme ju mohli pochopiť, musíme sa vžiť do myslenia stredovekého človeka, ktorý mal úprimnú lásku k Spasiteľovi. Náboženstvo zohrávalo v jeho živote prvoradú úlohu. Prejavom zbožnosti boli aj púte na sväté miesta, čo boli obyčajne mestá, kde pôsobil nejaký svätec. Tieto miesta mali určitú hierarchiu a najvyššie postavenie mal Jeruzalem. Púť do tohto mesta v očiach stredovekého človeka prinášala v deň posledného súdu obrovské zásluhy. Každý túžil aspoň raz v živote navštíviť miesta, kde Ježiš Kristus žil, kázal, uzdravoval, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. DobytieJeruzalema Arabmi, ktorí v r. 638 zvíťazili nad byzantskými vojskami, znamenalo pre kresťanov obrovský šok. Moslimovia sa však voči kresťanským pútnikom zachovali zhovievavo a pútnikov podporovali a chránili. Tento pokojný stav skončil v r. 1071, keď kočovné kmene Turkov, ktoré prijali islam, porazili Byzantíncov. Cesta do Jeruzalema bola uzavretá a navyše, Turci zďaleka neboli tolerantní voči iným náboženstvám a kresťanom prechod cez svoje územie nepovolili. Pre kresťanských pútnikov nastali ťažké časy. Turci ich prepadávali, v lepšom prípade predali do otroctva, v horšom ich týrali a vraždili.

Preto sa pápež Gregor VII. zaoberal myšlienkou vyhlásiť vojnu tureckému sultánovi, ale tá stroskotala. Myšlienka ozbrojenej ochrany pútnikov vo Svätej Zemi ožila znova koncom 11. stor., keď sa byzantský cisár obrátil na pápeža Urbana II. o pomoc, pretože jeho ríša najviac trpela nájazdmi výbojných Turkov.
Koncom novembra 1095 sa vo francúzskom Clermonte konalo verejné zasadanie, ktorého účastníci boli oboznámení so sťažnosťami Byzantíncov. Pápež Urban II. vystúpil s odvážnou rečou, ktorá fakticky odštartovala krížové výpravy: "Bezbožný ľud Saracénov už dlhý čas kruto utláča sväté miesta, po ktorých kráčali nohy Pánove a drží veriacich v otroctve a porobe. Ľud, ktorý si ctí pravého Boha, je ponížený… Ozbrojte sa Božou horlivosťou, milovaní bratia, opášte si meče, vyzbrojte sa, buďte synmi Mocného!… My však skrze milosrdenstvo Božie a podporou svätých apoštolov Petra a Pavla odpustíme tresty všetkým veriacim, ktorí sa chopia zbrane proti pohanom a podrobia sa ťarche pútnického ťaženia… A ten, kto tam v pravom pokání padne, môže pevne veriť, že sa mu odpustia jeho hriechy a bude mať účasť na ovocí večného života."
Pápež zožal obrovský aplaus. Tisíce poslucháčov nadšene volali: "Boh si to želá!" Okamžite vystúpili poprední predstavitelia šľachticov a rytierov a prisľúbili svoju účasť. Nadšenci si poprišívali na plášte kríže z červenej látky a prevzali na seba svätú povinnosť zúčastniť sa križiackej výpravy. "Chudobných pochytil taký ohnivý zápal, že žiadneho z nich nezadržala myšlienka na svoje skromné príjmy, alebo úvaha o tom, či sa môže zriecť svojho domu, viníc alebo polí."
Okrem pápeža sa o nadšenie za oslobodenie Svätej Zeme pričinil aj Peter z Amiensu nazývaný Pustovník, ktorý žil v Palestíne, no pred Turkami musel utiecť do Európy. Ako potulný kazateľ chodil po severnom Francúzsku odetý do hrubej mníšskej kutne a rozprával o zverstvách, ktoré sa páchali na kresťanských pútnikoch. So zástupom okolo 12 000 mužov vyrazil v apríli 1096 smerom na východ, hoci oficiálny pápežov termín na začiatok križiackej výpravy bol stanovený na 15. augusta.
Križiaci si vytvorili vlastné zákony. Plienenie a násilie ich sprevádzalo po celej ceste. Na svojej púti sa v r. 1096 dostali aj do okolia Nitry. Jej obyvatelia sa im postavili na odpor, lebo chceli páchať násilie na židoch. Utrpeli ťažkú porážku. Petrovi Pustovníkovi sa nepodarilo výbuchy vášní svojich stúpencov krotiť. Keď nastali problémy kvôli nedostatku potravín, francúzski dobrovoľníci sa na vlastnú päsť vydali rabovať dediny južného Uhorska. Boli však rozohnaní uhorskými posádkami. Do Konštantínopolu dorazila iba malá časť výpravy, kde sa spojili s hlavnou časťou križiackeho vojska.
Vytúžený Jeruzalem uvideli križiaci 7. júna 1099. Podľa istej vízie bol pád mesta prisľúbený do deviatich dní, ak budú bojovníci držať pôst a prejdú okolo mesta v slávnostnej procesii. Tá sa uskutočnila 8. júna. O päť dní sa začal útok a 15. júla križiaci dobyli hradby. Keď už boli v meste, ich opojenie z víťazstva po mnohých útrapách nepoznalo hraníc. Žiaľ, aj v spôsoboch, ktoré nie sú kresťanské. "Keď konečne porazili pohanov, chytili v chráme veľký počet mužov a žien a zabili ich, alebo nechali žiť, ako sa im to hodilo. Čoskoro prešli križiaci celé mesto a pobrali zlato, striebro, kone a mulice. Plienili domy, ktoré boli preplnené bohatstvom. Potom šťastní a plačúc od radosti, šli si uctiť hrob nášho Spasiteľa a splniť si voči nemu svoju povinnosť poďakovania…" Táto správa, ktorá pochádza od neznámeho križiaka svedčí o protikladoch v ľudskom srdci: rytieri, ktorí kľačia pri Pánovom hrobe, sú niekoľko hodín predtým a potom znovu posadnutí koristníckou vášňou a túžbou zabíjať. Ukrutné správanie sa stalo pre križiakov charakteristické a výrazne poznačilo ďalšie vzťahy s obyvateľmi dobytých území a neskôr sa stalo jednou z príčin vyhlásenia džihádu, teda moslimskej svätej vojny. Arabskí kronikári tej doby opakovane vyzývali k odvete: "Synovia Islamu! Čakajú vás boje, v ktorých sa budú hlavy váľať pod nohami." Križiacke výpravy Arabi dodnes považujú za akt nespravodlivého násilia zo strany Západu.
Európa prijala s nadšením správu, že Pánov hrob je v rukách kresťanov, a prebudila záujem o ďalšie ťaženia s cieľom získať bohatú korisť. V r. 1100 sa utvorili tri pomocné výpravy, samostatne postupujúce na Východ. Prvá výprava, ako jediná úspešná, podnietila založenie kresťanského Jeruzalemského kráľovstva. Gottfried, lotrinský vojvoda a statočný šľachtic, sa stal jeruzalemským kráľom a dostal titul "ochranca Božieho hrobu", pretože "nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ nosil tŕňovú."
Turci však neustále podnikali vojenské výboje a Jeruzalemské kráľovstvo sa zmietalo v nebezpečenstve. Sultán Saladin r. 1183 vtrhol na územie Palestíny a Jeruzalem dobyl. Až do konca 13. stor. sa Západ snažil stále novými útokmi vytvoriť trvalé spojenie s Palestínou, kolískou svojej viery. Dejiny však išli svojou vlastnou cestou mimo plánov zbožných pápežov a geniálnych panovníkov. V r. 1291 opustili Palestínu poslední križiaci.

Rytierske rády, ktoré vznikli počas križiackych výprav:
Johaniti - pomenovali ich podľa rádovej nemocnice sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme. Najprv sa venovali starostlivosti o chorých pútnikov, neskoršie prebrali aj vojenské úlohy. Od r. 1291 sídlili na Cypre, Rodose a neskoršie na Malte, podľa čoho dostali nové pomenovanie Maltézski rytieri.
Templári - meno dostali od ich sídla v Jeruzaleme na mieste bývalého Šalamúnovho chrámu (templu). Hlavným poslaním rádu bola ochrana pútnikov a posvätných miest. Pápež Klement V. ich rád na koncile vo Vienne r. 1311 zrušil a mnohí členovia rádu spolu s veľmajstrom boli po vymyslených obvineniach odsúdení na smrť.
Rád nemeckých rytierov - vznikol z bratstva ošetrovateľov chorých a ranených pútnikov nemeckej národnosti. Neskoršie rytieri prešli do Pruska, kde budovali opevnené mestá a hrady a zavádzali prísny vojenský poriadok. Súčasne osídľovali územia nemeckými kolonistami a šírili kresťanstvo v pobaltských krajoch.
Bratstvo sv. Lazára - toto spoločenstvo sa venovalo výhradne ošetrovaniu malomocných. V prvých sto rokoch ich existencie bol zvolený za predstaveného vždy malomocný. Pápež Inocent IV. r. 1253 im tento predpis zmenil.

Namiesto križiakov misionári
Celkovo sa uskutočnilo sedem križiackych výprav. Niektoré boli zneužité.
Napríklad štvrtá výprava, ktorú zneužili Benátčania na vlastné záujmy a proti vôli pápeža, zamierila na Konštantínopol. Križiaci 13. apríla 1204 mesto dobyli, vyplienili a zriadili tam tzv. Latinské cisárstvo, ktoré trvalo do r. 1261. Toto len prilialo olej do ohňa a prehĺbilo trhlinu medzi Východom a Západom. Rovnako tragickou bola aj krížová výprava detí, ktorá sa uskutočnila na základe myšlienky, že Boh dožičí víťazstvo prostredníctvom detí. Okolo 40 000 detí opustilo domovy s dôverou v Božiu ochranu žiadne však nedošlo do Svätej Zeme. Mnoho ich zomrelo od vyčerpania, iné boli predané do otroctva a ďalšie sa utopili v mori. Len malá časť sa vrátila domov…
Kronikári piatej križiackej výpravy spomínajú aj Františka z Assisi, ktorý sám osobne navštívil sultána a jeho spoločníci sa dostali k sultánovi do Maroka, kde piati zomreli mučeníckou smrťou. Svätý František dosiahol bez zbrane to, čo nedosiahli križiaci zbraňami. Po ich odchode zo Svätej Zeme, františkáni mohli zostať na posvätných miestach a dodnes tam vydávajú kresťanské svedectvo.

Historicka diskusia - názory a fakty

30. listopadu 2006 v 15:15 | Th()mas a StEvE |  Historická diskusia
Sem napište názor na rozne historické témy alebo záhady a rozdebatujeme to....

Heinrich Himmler - veliteľ nemeckej polície

30. listopadu 2006 v 15:07 | StEvE |  Historické osobnosti
Himmler Heinrich (1900 - 1945)
Šéf nemeckej nacistickej polície, druhý najmocnejší muž tretej ríše, ktorá terorizovala celú okupovanú Európu. Himmler pochádzal z Bavorska, študoval poľnohospodárstvo a krátko nato praxoval na statku v Ingolstade. Roku 1923 sa zúčastnil nacistického ,,pivného puču´´ - pravicového pokusu o štátny prevrat v Mníchove. O šesť rokov neskôr ho Hitler vymenoval za ríšskeho vedúceho SS, elitného vojenského zboru nacistickej strany. Himmler zastával rasistické názory Adolfa Hitlera a organizoval perzekúciu a vyvraždenie 6 miliónov židov uväznených počas vojny v KONCETRAČNÝCH TÁBOROCH. Roku 1933 založil prvý koncentračný tábor tretej ríše v Dachau.
Roku 1934 sa stal veliteľom GESTAPA, o dva roky neskôr šéfom všetkých policajných síl v Nemecku a roku 1939 hlavou ríšskej administratívy. Počas vojny sa jeho represie rozšírili do všetkých okupovaných krajín. Roku 1944 Himmler zmaril JÚLOVÉ SPRISAHANIE - akciu, ktorá mala odstrániť Hitlera. Na jar 1945 viedol tajné rokovania so západnými spojencami o prípadnej kapitulácii Nemecka, ale neuspel. Keď vyšli rokovania zo najavo, Hitler ho vylúčil zo strany a zbavil všetkej moci. Himmler sa pokúšal ujsť z Nemecka, ale zajali ho britský vojaci. Spáchal samovraždu požitím jedu.

Erwin Rommel

30. listopadu 2006 v 14:51 | StEvE |  Historické osobnosti
Rommel Erwin (1891 - 1944)
Nemecký poľný maršal. V prvej svetovej vojne slúžil ako dôstojník. Počas 2. svetovej vojny vynikol ako veliteľ nemeckej tankovej divízie pri ofenzíve proti Francúzsku. Roku 1941 ho poverili velením Afrikakorpsu, nemeckého zväzu, ktorý Berlín vyslal na podporu talianskych vojsk v Líbyi. Roku 1942 postúpil až k El ALAMEJNU, ale Briti ho porazili a prinútili ustúpiť.
Keď sa roku 1944 blížila spojenecká invázia, Adolf Hitler ho vymenoval za veliteľa obrany pobrežia severného Francúzska. Počas bojov, ktoré nasledovali po INVÁZII (vylodení) V NORMANDII, Rommel utrpel zranenie a odvelili ho do Nemecka. Gestapo Rommela podozrievalo, že sa zaplietol do JÚLOVÉHO SPRISAHANIA proti Hitlerovi, a dalo mu na výber, či chce byť popravený, alebo zomrieť vlastnou rukou. Rommel sa rozhodol pre samovraždu a požil jed.

Stredovek

30. listopadu 2006 v 14:49 | Th()mas |  Historické obdobia
Stredovek je obdobie, v ktorom dochádza k zmene hospodárstva, spoločnosti, kultúry, ekonomiky a podobne. Pojem stredovek sa objavil v 15. storočí u talianskych humanistov. Označovali ním "medziobdobie" trvajúce od antiky až po nový čas renesancie, ktorá antiku znovuobjavila. Stredovek bol pre nich obdobím barbarského úpadku. tento pojem prvýkrát použil roku 1469 známy humanista a pápežský knihovník Giovanni Andrea. V Nemecku sa prvý raz objavil u filológa a historika Christopha Kellera (Cellarius), ktorý rozdelil dejiny na tri časti: antiku, stredovek (media tempestat) a novú dobu. V 18. storočí prešiel výraz "stredovek" do bežného života.

Začiatok stredoveku sa poväčšine datuje pádom Západorímskej ríše (475), ale historici uvádzajú aj iné medzníky: Konštantínovo prijatie kresťanstva (313) milánskym ediktom, Sťahovanie národov, prerušenie národných stykov medzi Východom a Západom po arabských výbojoch atď. Za koniec stredoveku sa spravidla pokladá rok 1453, rok dobytie Konštantínopola Turkami alebo rok 1492, rok objavenia Ameriky.

Stredovek sa rozdeľuje na včasný ( raný), vrcholný a neskorý.

Včasný stredovek je časový úsek od konca 5. do začiatku 12.storočia, keď nastal významný civilizačný predel charakterizovaný množstvom politických, hospodárskych, spoločenských a kultúrnych zmien. Táto chronológia platí viac- menej pre Európu, hoci aj samu Európu v tomto období charakterizuje nerovnomernosť vývoja jednotlivých oblastí. Európa pozostávala z väčších i menších štátov a rôznych politických útvarov, ktoré sa nachádzali ešte na predštátnom stupni vývoja. Ich politická vyspelosť i ekonomická úroveň boli rôznorodé. Výrazne sa odlišoval juh Európy od severu, západ od východu. Najvyššiu úroveň dosahovali krajiny, ktoré pred 5. storočím patrili do zväzku Rímskej ríše a tvorili súčasť rímskej civilizácie: popri Byzancii, Itália, Galia, Hispánia a Panónia. Tu sa vytvorili najpriaznivejšie podmienky na prenos hmotného a duchovného dedičstva antickej civilizácie jej stredovekým nástupcom.
Jedinou inštitúciou, ktorá prežila zrútenie politickej moci rímskeho impéria, bola cirkev. Nielenže pretrvala, ale postupne sa jej učenie rozšírilo do ostatných, dovtedy nekresťanských častí Európy, prinášajúc so sebou okrem ideológie aj pozostatky antickej civilizácie.
Ako vrcholný stredovek bežne označuje epochu medzi začiatkom 12. storočia a obdobím, keď počiatok krízového vývoja európskej civilizácie ohlasuje vlna veľkej morovej epidémie (tzv.čierna smrť), ktorá približne v polovici 14. storočia zahubila štvrtinu obyvateľov Európy. V ére vrchného stredoveku dostal historický vývoj európskych a Európe blízkych civilizácií už obrysy, ktoré predurčili jej dnešnú podobu. Vrcholný stredovek charakterizoval rast produktivity ekonomiky. V poľnohospodárstve sa začali používať výkonnejšie nástroje, rozšírili sa trojpoľný systém.
V západnej, južnej i strednej Európe vznikali mestá ako strediská remeselnej výroky i obchodu.
neskorý stredovek ohraničujeme polovicou 14. storočia a prelom 15. 16. storočia. Približne v polovici 14. storočia sa na veľkej časti európskeho územia skončilo obdobie vzostupu a relatívnej stability, trvajúce viac ako 200 rokov. Prudké zmeny, ktoré postupne zasiahli temer celú Európu, zásadným spôsobom narušili stredoveký spoločenský systém i vtedajší obraz sveta. Stredovek vstúpil do záverečnej fázy svojej existencie.

Rasizmus

30. listopadu 2006 v 14:31 | StEvE |  Historické pojmy
Názor, že schopnosti človeka predurčuje jeho rasa alebo etnická skupina. Rasizmus často tvrdí, že jedna rasa alebo skupina ľudí je nadradená inej. Prejavuje sa v podobe diskriminácie, násilia a slovného ponižovania. Rasizmus často prispieval k vypuknutiu vojen. Krajnú formu rasizmu zastávali NACISTI, ktorí boli presvedčení, že svetlovlasí modrookí germánski ,,Árijci´´ sú nadradení všetkým ostatným ľuďom.
V období 1933 - 1945 spôsobil nacizmus v Európe genocídu miliónov Židov, Rómov, Slovanov. O rasizme sa opieral aj juhoafrický systém rasovej segregácie tzv. APARTHEID, ktorý od seba násilne oddeľoval ľudí rôznych rás.

Imperializmus

30. listopadu 2006 v 14:23 | StEvE |  Historické pojmy
Systém vlády, pomocou ktorého jedna krajina uplatňuje svoj vplyv na ostatné, a to buď silou, alebo politickými prostriedkami. Jedno z prvých impérií vytvoril vo 4. storočí pred n. l. Alexander Veľký, zahŕňalo oblasť siahajúcu od Grécka až po Indiu. Dve hlavné obdobia budovania impérií v modernej ére boli v 15 - 18 storočí a od polovice 19 storočia do 1. sv. vojny, keď Francúzsko, Anglicko, resp. Veľká Británia, Španielsko, Portugalsko a Nizozemsko vytvorili významné ríše. Domorodé obyvateľstvo mávalo z imperiálnej vlády istý prospech, často však za cenu straty svojej národnej identity. Niektoré etniká boli aj fyzicky likvidované. Nezriedka museli prijímať nové náboženstvo a sociálne doktríny, čo vyvolávalo neraz veľké napatie. V 20. rokoch 20. storočia zosilnelo odmietanie a odsudzovanie imperializmu a objavilo sa niekoľko protiimperialistických hnutí. Po 2. sv. vojne získala vačšina krajín, nezávislosť. Územia, ktoré zostali Francúzsku, sa stali Francúzskou úniou a potom Francúzskym spoločenstvom. Mnoho štátov bývalého britského impéria vytvorilo Britské spoločenstvo národov. V povojnových rokoch sa objavil pojem neoimperializmus, podľa ktorého vysoko priemyselné štáty ovládli rozvojové krajiny prostredníctvom reštriktívnych obchodných praktík, nadnárodných spoločností a monopolov.

Kapitalizmus

30. listopadu 2006 v 13:55 | StEvE |  Historické pojmy
Ekonomický systém, ktorý sa vyvinul v období od 16 po 19 storočie v západnej Európe a zakladá sa takmer výhradne na súkromnom t . j. neštátnom vlastníctve. Najskôr sa kapitalistické metódy uplatnili v bankovníctve a obchode, v období priemyselnej revolúcie sa potom aplikovali v priemyselnej výrobe. Vo svojej čistej podobe kapitalizmus minimalizuje úlohu štátu v hospodárskej politike a podporuje VOĽNÝ OBCHOD.
Ak sa však kapitalistický priemysel usiluje o štátny zásah proti zahraničnej konkurencii, hovorí sa o protekcionizme. Medzinárodný politický a hospodársky vývoj v 20 storočí viedol k určitým modifikáciám vo vnútri kapitalistických spoločností, siahajúcim od ,,kapitalizmu blahobytu´´ v západoeurópskych SOCIÁLNYCH ŠTÁTOCH cez intervencionizmus NOVÉHO ÚDELU prezidenta F. D. Roosevelta až k poňatiu ,,zmiešanej ekonomiky´´, v ktorej sú výroba niektorých druhov tovaru a poskytovanie niektorých služieb znárodnené, kým zvyšok hospodárstva je v súkromných rukách.

Výrok Marxa a Engelsa

30. listopadu 2006 v 13:41 | Th()mas |  výroky...
,, Nešťastie nechodí nikdy samo ´´


Výrok o vojne...

30. listopadu 2006 v 13:37 | StEvE |  výroky...
"Mier je len krátka pauza medzi vojnami."

Evolucia

30. listopadu 2006 v 13:17 | Th()mas |  Videa
Také krátke video o evolucií.....


Pravek

30. listopadu 2006 v 13:08 | Th()mas |  Historické obdobia
Človek vznikol z ľudoopov nie z opíc!!!!
Druhy vývoja človeka:

Propliopithecus
Aegyptopythecus
Dryophithecus
Ramapithecus
Australopithecus: asi pred 5 mil. rovok, 35-45 kg, 120-140 cm, chodil ponohách, kapacita mozgu 300 až 60 cm3
Homo habilis : pred 3. mil rokov, kapacita mozgu 800 cm3, ochlpenie, lovil a zbieral, prvý výrobca nástrojov
Homo erectus : pred 1.6 mil rokov, 150-170 cm 70-80 kg, kapacita mozgu 1200 cm3, formuje sa čelo, má ľudské nohy, používal oheň.
Homo sapiens: od obdobia 300000 rokov, má nos a bradu, ochlpenie ubúda, vyklenutá lebka, kapacita mozgu 1300cm3, do 160 cm.
Homo sapiens neandertalis: pred 12000 rokmi, tvárová časť zmohutnieva, lovy na veľké mamuty, utužovanie spoločenských väzieb, pod skaly alebo do jaskýň, vyhynul pred 35000 rokmi.
Homo sapiens sapiens: 40000 pred n.l.
Časové delenie praveku:
Pravek sa delí podľa toho z akého materiálu si vyrábali nástroje:
Doba kamenná - paleolit (3 mil. až do 10000 rok. ) - starší (3 mil. až 3000000 pnl. )


stredný (3000000 - 40000)

mladý ( 400000- 10000)

mezolit (10000 - 3200 pnl.)

neolit (10000 - 4500)

eneolit (4500 - 2500)

Doba bronzová staršia (2500 - 1500 pnl.)

stredné (1500 - 1200 )

neskorá (1200 - 750)

Doba železná staršia halstadská (750- 400 pnl.)

mladšia laténska (400 - 0)

Doba rímska(0 - 400 r. nl.)

Doba sťahovania národov (400 - 600 n.l.)




Komunizmus

29. listopadu 2006 v 21:55 | StEvE |  Historické pojmy
Komunizmus je politická teória založená na myšlienke, že každý by sa mal rovnako podieľať na spoločenskom vlastníctve.
Roku 1848 publikoval Karol Marx a Fridrich Engels Komunistický manifest, v ktorom sa hovorilo, že súkromné vlastníctvo by malo byť nahradené vlastníctvom celospoločenským. Marx si želal, aby spoločenský systém, v ktorom vačšina ľudí pracovala za nízku mzdu, kým niekoľko boháčov vlastnilo továrne a pôdu, bol nahradený iným systémom. Veril, že zmenu možno dosiahnuť iba revolúciou.
Prvá revolúcia
Prvá úspešná komunistická revolúcia sa uskutočnila pod vedením V. I. Lenina r. 1917 v Rusku po nej vzniklo ZSSR (zvaz sovietskych socialistických republík). Štát v mene ľudu prevzal do spoločenského vlastníctva pôdu, továrne a železnice. Lenin a jeho nástupca Josif V. Stalin vládli ako diktátori. Materiálne postavenie vačšiny ľudí sa zlepšilo, ale osobné práva boli tvrdo potláčané.
Šírenie Komunizmu
Po 2. svetovej vojne sa komunizmus rozšíril do východnej Európy, Číny a ďalších krajín Afriky, Ázie a Strednej Ameriky. V čase studenej vojny existovalo nepriateľské súperenie medzi komunistickými krajinami a západoeurópskymi krajinami vedenými USA.

Zrútenie
Od r. 1989 do r. 1992 padol komunistický režim v krajinách ako Poľsko, Československo, Maďarsko NDR. Po rozpade ZSSR v 90. rokoch zostáva Čína jedinou veľkou krajinou s komunistickou vládou.