Navštivte forum www.worldofhistory.zikforum.com , diskusia o všetkých obdobiach histórie, stači sa len zaregistrovať.

Michail Gorbačov

1. prosince 2006 v 14:55 | Th()mas |  Životopisy
Narodil sa v roľníckej rodine v obci Privolnoje na severe Kaukazu. Vyštudoval najskôr právo na univerzite v Moskve, potom poľnohospodársky inštitút v Stavropole. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1952. Postupoval v straníckej hierarchii, bol menovaný prvým tajomníkom stavropolskej organizácie KSSZ a v roku 1978 sa stal tajomníkom ÚV KSSZ pre poľnohospodárstvo. Od roku 1980 bol členom politbyra a v roku 1985 po vládnutiach Andropova (1982-1984) a Černenka (1984-1985) bol zvolený do funkcie generálneho tajomníka strany.



Heslá Gorbačovej politiky naznačovali len postupnú zmenu cieľov. Na začiatku bolo uskorenie, potom perestrojka. Aj keby nimi dosiahol výsledky, neboli také ďalekosiahle ako úplná reforma. Ako vyplýva zo samostatných pojmov, začiatočné ciele boli obmedzené. Vo voľbách mali kandidovať viacerí, v priemysle sa mali vytypovať priority, umelci mali dostať slobodu tvorby. No všetko sa malo udiať v rámci jestvujúceho systému, a ten mal ostať socialistický.
Podstatu prestavby vystihuje úsilie o demokratizáciu celého systému, celého života spoločnosti. Ide o spájanie socializmu s demokraciou. Objavuje sa tu úplne nové chápanie kritiky, a to kritiky od širokých más ako istej formy spätnej väzby. Táto sa má vnímať ako pozitívny jav, ktorý môže ponúknuť vodcom podnety na prehodnocovanie svojich krokov. Vzhľadom na to, že masy sa na problémy dívajú z inej perspektívy, môžu prísť s mnohými podnetnými riešeniami zložitých, či už spoločenských alebo technických problémov. Predstavuje to obrovský posun v myslení vrcholného politika a podľa môjho názoru to dávalo nádej na hlboké a úspešné reformy. Otázkou však ostáva, do akej miery verili týmto vyhláseniam aj obyčajní, už toľko krát ťažko skúšaní ľudia. Súčastne sa tu objavuje snaha "teoreticky aj prakticky" úplne obnoviť leninskú koncepciu socialistickej výstavby. Gorbačov bol hlboko presvedčený, že socializmus sa až príliš odklonil od ideálov svojho zakladateľa. Súčastne tu využíval fakt, že mnoho ľudí, či už obyčajných robotníkov alebo funkcionárov vo vedení strany pociťuje k Leninovi a jeho myšlienkam akýsi rešpekt či úctu. Najdôležitejší problém, ktorý bolo treba vyriešiť bolo ozdravenie hospodárstva. Prvým krokom malo byť zavedenie poriadku a disciplíny, zvýšenie organizovanosti a zodpovednosti, zlepšenie úrovne práce v zaostávajúcich úsekoch. Hlavné vnútorné rezervy však autor videl v dôkladnej štruktúrnej prestavbe ekonomiky, v rekonštrukcii jej materiálnej základne, v nových technológiách, v zmene investičnej politiky a vo zvýšení úrovne riadiacich sústav. Súčastne kladie dôraz na urýchlenie vedecko-technického pokroku. Vypracovali sa rozsiahle komplexné programy, nová investičná politika. Ťažisko sa prenieslo z novej výstavby na technickú modernizáciu podnikov, úsporu zdrojov, podstatné zvýšenie kvality výrobkov. Dôraz sa kladie na racionálne využívanie zdrojov. Skončili sa časy, keď za najúspešnejšie podniky sa považovali tie, ktoré najviac dokázali prekročiť plány, no ich výrobky ležali nepovšimnuté na skladoch. Do určitej miery tu išlo o zavádzanie prvkov trhového hospodárstva, aj keď len opatrné a autorom označované za rýdzo socialistické. Pootvorili sa tu však vráta do budúcnosti, kde sa ráta so základnými zmenami v trhovom mechanizme. Základom reformy bolo rozšírenie hraníc samostatnosti združení a podnikov. Zaviedol sa v nich úplný chozrasčot a financovanie z vlastných zdrojov, pričom sa poskytli pracovným kolektívom všetky potrebné právomoci. Presunula sa tak na nich zodpovednosť za efektívne hospodárenie a za konečné výsledky. Odmeňovanie malo závisieť od výsledkov práce pracovného kolektívu. Takéto kroky si nevyhnutne vyžadovali zmenu centralizovaného riadenia ekonomiky. To sa malo sústrediť výlučne na určovanie stratégie pre dosiahnutie vysokého ekonomického rastu. Súčastne s ním sa pristúpilo k reforme plánovania, tvorby cien, finančného a úverového mechanizmu, riadenia vedecko-technického rozvoja, práce a sociálnych otázok. Cieľom reformy bolo počas dvoch-troch rokov zabezpečiť prechod od nadmerne centralizovanej direktívnej sústavy riadenia k demokratickej, založenej na zásadách demokratického spájania centralizmu a samosprávy. Išlo tu o snahu o prekonanie stagnačných procesov a odbúranie brzdiaceho mechanizmu. Nastúpila sa cesta intenzifikácie ekonomiky, takej potrebnej, no rokmi nenahraditeľne zanedbanej. Zavádzali sa ekonomické metódy riadenia na úkor direktívnych a administratívnych metód, podporoval sa kreatívny a inventívny prístup k riešeniam problémov.
Tieto reformné kroky však sami osebe nemohli výraznejšie zmeniť situáciu bez toho, aby nedošlo k zmenám v organizácii, psychológii a hlavne v myslení ľudí. Dnes by sme to asi nazvali zmenou neformálnych pravidiel správania sa. Bolo životne dôležité vykoreniť z povedomia spoločnosti heslá typu :"Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu." Gorbačov si na to trúfol, no je jasné, že jeho možnosti boli vzhľadom na ich zakorenenie v spoločnosti veľmi limitované. Zmeny odštartoval vo vedení, kde pristúpil k mnohým kádrovým presunom a príležitosť ponúkol mnohým mladým, perspektívnym ľuďom. Títo jasne videli, aká je situácia a mali snahu ju aj riešiť. Sám išiel príkladom. Začal nekompromisný boj proti porušovaniu zásad socialistickej spravodlivosti bez ohľadu na to, kto sa ho dopúšťal. Vyhlásil zásadu verejnosti v práci. Snažil sa odbúravať neodôvodnené obmedzenia a zákazy. Pochopil, že bez aktivizácie ľudského faktora, bez prihliadania na rozmanité záujmy ľudí sa mu nikdy nepodarí získať ich podporu a jeho reformy sa minú účinkom, ako už mnohé predošlé. Preto prvoradou úlohou prestavby, jej záväznou podmienkou úspechu bolo to, aby prebudila človeka, aby ho motivovala a zainteresovala na svojom úspechu. Išlo o to, aby ľudia uverili, že úspešná prestavba by im zabezpečila oveľa lepšie životné podmienky a že úspechy prestavby by tým pádom mohli pokladať za svoje vlastné úspechy. Dosiahlo by sa tým, že ľudia by podávali lepšie výsledky vo svojej práci bez toho, aby k tomu boli nejakým spôsobom nútení a aby sa im hrozilo sankciami. V konečnom dôsledku by sa každý pokladal za hospodára krajiny, svojho podniku alebo inštitúcie. Jadrom bolo dať opäť človeku pocit, že na ňom záleží, že spolurozhoduje o úspechu a o osude svojej krajiny. Pocit, ktorý sovietsky ľud nepoznal už po celé generácie. Gorbačov si uvedomoval, že ide o ťažký, ak nie rovno o nesplniteľný cieľ. Pevne však veril, že sa mu to podarí. Hovorieval :"Ak chceme urobiť niečo lepšie, musíme pridať v práci" Slovo pridať sa pre neho stalo akýmsi heslom, každodenným stavom, životnou filozofiou. Za najdôležitejšie považoval pozdvihnúť človeka duchovne, rešpektovať pri tom jeho vnútorný svet a upevniť jeho mravné postoje. Upozorňuje tu na jednu zvláštnosť socializmu. Vysoký stupeň sociálnych istôt zabezpečených rovnako pre všetkých. Na jednej strane to bol obrovský výdobytok. Na strane druhej to pre mnohých ľudí znamenalo možnosť priživovať sa na spoločnosti, keď jej ako pijavice odčerpávali životnú silu bez toho, aby jej niečo ponúkli na oplátku. Snaha o rovnaké zaobchádzanie spôsobila že aj keď niekto nepracuje dobre, aj tak zarobil dostatok. Každý poznal svoje práva, no mnohí zabúdali na svoje povinnosti. Politika prestavby stavala všetko na svoje miesto. Princípom socializmu sa stalo heslo: "Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce." Toto heslo malo zabezpečiť skutočnú sociálnu spravodlivosť a skoncovať s tak veľmi rozšíreným príživníctvom. Malo zbaviť spoločnosť deformácií socialistickej morálky a v konečnom dôsledku išlo o starostlivosť o duchovné bohatstvo, kultúru každého človeka a celej spoločnosti.



Podľa autora je prestavba revolúcia. Je to rozhodné urýchlenie sociálno-ekonomického a duchovného rozvoja spoločnosti. Začala sa z iniciatívy komunistickej strany jej sebaočistou. Nebol to živelný, ale usmerňovaný proces. Očistiť sa však museli všetci. Ak chcela prestavba splniť svoje ambiciózne plány, nevyhnutne si musela získať na svoju stranu široké masy. Ľud sa jednoducho musel stotožniť s jej ideálmi, inak nemal najmenšiu šancu na úspech. Takto sa z nej stala revolúcia zhora aj zdola.
Sovietsky zväz mimoriadne zaťažovali preteky v zbrojení a on rýchlo pochopil, že si to oslabená krajina nemôže dovoliť. Išlo by to totiž na úkor len ťažko dosiahnutej a pomaly sa zvyšujúcej životnej úrovne obyvateľstva. To by mohlo ľahko viesť k občianskym nepokojom a v krajnom prípade až k ozbrojeným stretom. Prístup k moderným technológiám bol tiež vďaka Reganovej politike obmedzený, čo malo nepriaznivé dopady na dlhodobý problém nízkej produktivity práce a nízkej efektívnosti. Vo svojom diele sa síce zastrájal, že Sovietsky zväz toto technologické zaostávanie hravo dobehne. No realita bola iná. Prezentuje to ako pozitívny jav, ktorý zmobilizuje rokmi zanedbanú vedu a výskum. Ako skúsený politik si však určite uvedomoval, že bez cudzích technológií to len tak ľahko nepôjde a táto propaganda mala len povzbudiť sovietsky ľud a dodať mu dôveru v plánované reformy. Ak sa mal vyriešiť problém nedostatkových tovarov, čierneho trhu a životnej úrovne obyvateľstva tieto nevyhnutne museli prísť. Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel Gorbačov zaviesť, bolo preto zlepšenie vzťahov so Západom. Ak sa mali znížiť výdavky na obranu, a to bolo nevyhnutné, museli sa uzavrieť zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to však bolo treba obnoviť dôveru medzi veľmocami. Navyše, užšia vzájomná spolupráca by opäť oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä v dovoze spomínaných najmodernejších technológií. A tak Gorbačov pochopil, že nastal čas vrátiť do života uvoľňovania medzinárodného napätia. Gorbačov bol pripravený urobiť aj výrazné ústupky. To, že sa chystá uskutočniť dôležité zmeny spočiatku jeho politika nenaznačovala. Predstavoval si, že najprv treba so Spojenými štátmi obnoviť spoluprácu na úrovni odzbrojenia, z toho že sa odvinie všetko ostatné. Gorbačov si uvedomil, že všetko je navzájom úzko previazané. Že sa nedá tvrdiť, že ľudské práva sú vnútornou záležitosťou a nikto do toho nemá čo hovoriť a zároveň chcieť pokračovať v odzbrojovaní. Pochopil, že všetko treba riešiť spolu. Toto všetko prispelo ku najväčšiemu prielomu v jeho zahraničnej politike. Dva roky pred týmto prielomom Gorbačov urobil jeden zo svojich brilantných kúskov, keď namiesto veterána studenej vojny Andreja Gromyka, ktorý bol ministrom zahraničných vecí 28 rokov, vymenoval Eduarda Ševardnadzeho.

Prvé iniciatívy v zahraničnej politike na jar a v lete 1985 zahŕňali zmrazenie ďalšieho rozmiestňovania rakiet stredného doletu v Európe a moratórium na skúšobné jadrové pokusy pod zemou. Hoci obidva tieto kroky mali vyvolať väčšiu dôveru, ani jeden z nich nebol radikálny, podobné návrhy ponúkli už predchádzajúci predstavitelia. A Reaganova bola zameraná príliš antikomunisticky. S presviedčaním priamo osobným stykom sa začalo v Ženeve v novembri 1985. Od stretnutia Brežneva s Carterom vo Viedni to bola prvá sovietsko - americká schôdzka na najvyššej úrovni po šiestich rokoch. Ženevské vrcholné stretnutie neprinieslo žiadne podstatné výsledky. Druhé stretnutie Reagana a Gorbačova na najvyššej úrovni sa uskutočnilo v Reijkijavíku v októbri 1986. Po ňom sa vzťahy medzi Gorbačovom a Reaganom výrazne zlepšili. Stalo sa jedným z najdramatickejších stretnutí tohto druhu, lebo na návrh amerického prezidenta, aby Washington a Moskva v priebehu 10 rokov zlikvidovali všetky svoje balistické streli, odpovedal Gorbačov nečakane protinávrhom, aby sa zlikvidovali všetky jadrové zbrane. Oboch sklamalo, že nedospeli ku dohode. Gorbačov totiž trval na tom, že práce v rámci SDI by sa mali obmedziť na laboratórny výskum a Reagan nebol na takýto krok pripravený. A predsa priniesol rok 1986 dôležitú dohodu, ktorá významne znížila napätie v Európe. Mesiac pred začiatkom vrcholnej schôdzky v Reykjavíku sa v Štokholme zišli na zasadnutí Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe ( KBSE ) predstavitelia 35. štátov aby odsúhlasili opatrenia, ktoré mali zvýšiť dôveru vo vojenskej oblasti. Jedným z nich bolo ustanovenie, že sa musí dopredu oznámiť akýkoľvek väčší pohyb vojenských jednotiek. Po prvý raz súhlasili krajiny Varšavskej zmluvy s povinnou inšpekciou svojich vojsk priamo na mieste zástupcami NATO a neutrálnych štátov. Bol to odraz Gorbačovej politiky - otvorenosti, ktorá si aj v Sovietskom zväze rýchlo získavala podporu. Skutočná zmena vo vzťahoch medzi Východom a Západom sa začala po fiasku v Reykjavíku. Definitívne sa to ukázalo počas Gorbačovej návštevy v Spojených štátoch v decembri 1987.

Nové myslenie Michaila Gorbačova malo skončiť nepriateľstvo medzi Východom a Západom počas celej studenej vojny. Doslova malo nahradiť súťaž dvoch blokov, ktorá prebiehala aj v čase uvoľňovania medzinárodného napätia, pravým priateľským vzťahom.
Michail Gorbačov si uvedomil nielen to, že staré ideologické myslenie už neodráža skutočnosť, ale aj nebezpečnosť takéhoto názoru, pretože vyžadoval konfrontáciu.
Jedným z míľnikov nového myslenia bola Washingtonská schôdzka. Na nej sa podpísala Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ( INF ), ktorou sa Spojené štáty a sovietsky zväz zaviazali úplne zlikvidovať ich rakety stredného doletu umiestnených na zemi. Tým, že sa odstránil jeden druh zbraní, Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu ďaleko presiahla rozsah zmlúv SALT 1 a SALT 2, ktoré určili iba strop na rozmiestňovanie strategických zbraní. Podmienky podpísania Zmluvy o jadrových zbraniach stredného doletu stanovil prezident Reagan, lebo zmluva vyjadrovala jeho nulový variant, ktorý po prvýkrát navrhol v roku 1981. Jej podpis umožnili tri ústupky zo strany Gorbačova. Prestal naliehať, aby sa obmedzili práce na SDI na laboratórny výskum. Nevyžadoval, aby sa do zmluvy zahrnuli britské a francúzske jadrové zastrašovacie prostriedky. A napokon zaviazal sa, že na Sibíri nerozmiestni už demontované rakety SS-20, lebo návrat k nim by americký spojenci v Ázii a Čína považovali za ohrozenie svojej bezpečnosti. Prijať túto podmienku umožnilo zlepšenie vzťahov medzi Moskvou a Pekingom. Desať rokov boli sovietské rakety SS-20 namierené na západ. Celé desaťročie trvalo, kým sa podpísala dohoda o ich demontáži výmenou za demontáž amerických rakiet Pershing 2 a letúnových striel Cruise. Zmluvu o jadrových zbraniach stredného doletu sprevádzali viaceré významné dohody o kontrole zbrojenia. O konvenčných zbraniach sa diskutovalo 15 rokov, od roku 1973 do roku 1988. Tempo znižovania stavov výzbroje sa udržalo až do konca vlády Michaila Gorbačova a pokračovalo aj potom. Koncom júla 1991 sa podpísala zmluva START 1 o 30 % znížení arzenálov jadrových hlavíc Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do konca roku 2000. Po 18 mesiacoch ju nahradila zmluva START 2, ktorá určila, že každá strana zníži počet jadrových hlavíc o ďalšie dve tretiny, aby sa do roku 2003 znížil ich počet na 3000 až 3500. Úplne sa majú odstrániť aj všetky medzikontinentálne balistické strely s viacerými hlavicami, ktoré boli hlavnou oporou sovietskych zastrašovacích prostriedkov. O zmene vzťahov medzi superveľmocami vypovedá už skutočnosť, že Sovietsky zväz a Spojené štáty sa začali koncom 80. rokov k sebe správať nie ako protivníci ale ako partneri.
Gorbačov chcel dať vzťahom so socialistickými krajinami nový rozmer. Chcel aby boli pružnejšie, rovnoprávnejšie a aby si medzi sebou navzájom pomáhali. Zmena v prístupe Moskvy k jej spojencom sa udiala takmer okamžite po zvolení Michaila Gorbačova na uvoľnený post generálneho tajomníka strany po Černenkovej smrti. " Do roku 1985 mohli mať vzťahy iba jeden rozmer " - hovorí Gorbačov. Socialistické krajiny museli nasledovať svoj vzor - Sovietsky zväz, či sa im to páčilo alebo nie. Problémy so spojencami Varšavskej zmluvy však nespočívali v ich túžbe nadväzovať kontakty zo Západom. Pre Gorbačova bolo najväčším problémom, aby prijali zásady jeho perestrojky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale i na domácej pôde. Poľský prezident Wojciech Jaruzelski ( od roku 1981 ) a Maďarský prezident János Kadár ( od roku 1956 ), boli jediný ochotný prijať tieto reformy. Pomaly ale iste sa Gorbačov rozchádzal s praxou svojich predchodcov - diktovať východoeurópskym súdruhom, ako majú vládnuť a vymieňať neposlušných. Namiesto toho zvolil diplomaciu.

Rovnako rozoberá problém dvoch vojenských zoskupení, NATO a štáty Waršavskej zmluvy. Žiaľ, ani Gorbačov sa nedokázal zbaviť rétoriky svojich predchodcov, keď obviňoval NATO z imperialistických zámerov, a nezabudol pripomenúť, že Waršavská zmluva vznikla ako odpoveď na vznik NATO. Pozitívny však ostáva fakt, že hľadá možnosti riešenia zložitej situácie a je ochotný pristúpiť na kompromisy. Vyhlasuje, že výzbroj sa musí znížiť na úroveň "rozumnej dostatočnosti," čiže na úroveň potrebnú na plnenie výlučne obranných úloh. O Európe hovorí ako o spoločnom dome, ktorú obývajú všetky národy vo vzájomnom rešpekte. Dom je síce spoločný, no každý obýva svoj vlastný byt a ten si môže spravovať nezávisle od ostatných. Uvádza niekoľko dôvodov, prečo je vzájomná spolupráca a pochopenie také nevyhnutné. V prvom rade je to presýtenosť zbraňami, a to nielen jadrovými, ale aj konvenčnými. Ďalej poukazuje, čo je pri sovietskych politikoch naozaj nóvum, na obrovské ekologické riziká vyplývajúce z vysokej miery industrializácie v Európe. Nepochybne tomu napomohla aj tragická havária v Černobyle. Vyzdvihuje tiež potenciál možnej vzájomnej spolupráce a kooperácie, ktorá by bezpochyby mala veľmi pozitívny dopad na všestranný rozvoj. Vyzýva, a to si musíme uvedomiť, že išlo o druhú polovicu osemdesiatych rokov, na akúsi formu medzinárodnej integrácie. Vtedy jeho myšlienky samozrejme nemohli nájsť potrebnú odozvu, no ich dôsledky môžeme v plnej miere pochopiť až dnes, v čase rozširovania Európskej únie a v čase globalizácie.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Salih Salih | E-mail | Web | 28. září 2011 v 7:55 | Reagovat

Pěknej blog

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama