Navštivte forum www.worldofhistory.zikforum.com , diskusia o všetkých obdobiach histórie, stači sa len zaregistrovať.

Peter I. Veľký - 2. časť

11. prosince 2006 v 11:36 | Th()mas |  Životopisy

Poslednou, rozhodujúcou bitkou medzi Rusmi a Švédmi sa stala bitka pri Poltave. Jej začiatku predchádzali menšie stretnutia medzi oboma stranami, ktoré mali za cieľ vyprovokovať súpera ku generálnej bitke. Karol XII. nechcel o uzatvorení prímeria ani počuť, preto sa rozhodol na jar v roku 1709 začať obliehať Poltavu, ktorej dobytie mu malo otvoriť cestu smerom na Ukrajinu. Hlavný boj sa odohral 27. júna 1709 a skončil sa zdrvujúcou porážkou Švédov. Karol XII., ktorého už deň pred tým priniesli pred vlastných vojakov na nosidlách, sa len zázrakom vyhol zajatiu a našiel útočisko u tureckého sultána, ktorý ho neskôr odmietol Petrovi vydať. Švédska armáda bola rozprášená a Peter si mohol spokojne poznamenať: "Teraz je už definitívne položený, s pomocou božou, základný kameň Petrohradu." Peter však naďalej trval na vydaní Karola XII.

a poslal k Turkom posla, ktorý sa im mal povyhrážať. Turci sa nielenže nezľakli, ale dokonca posla zajali a vypovedali Rusku vojnu. Cár sa znova ocitol v čele vojnového ťaženia štyridsaťtisícovej armády. V deň svojho odchodu z Moskvy stihol ešte vyhlásiť za svoju manželku Katarínu, s ktorou nažíval spokojne a mal s ňou dcéry Annu a Alžbetu. V kostole sa zosobášili vo februári 1712, keďže chcel, aby jeho žena a deti mali lepšie spoločenské postavenie v prípade jeho smrti vo vojne s Tureckom. Petrove obavy sa naplnili, Turci boli v presile a Peter dokonca poslal do Moskvy závet, kde nepriamo zbavuje svojho prvého syna Alexeja nároku na trón (neskôr sa viedli pochybnosti o pravosti tohto dokumentu, pretože sa nezachoval originál). Petrovi v tejto situácii nezostalo nič iné, len požiadať Turkov o vyjednávanie, s cieľom uzavrieť prímerie. Keď sa stane zázrak, môže vystreliť aj motyka. Tak to bolo aj v prípade Turecka, ktoré súhlasilo s vyjednávaním. Výsledkom bolo uzatvorenie mieru 12. júla, ale podpísaný bol v septembri 1713 a Rusko sa zaviazalo vrátiť Azov a stiahnuť svoje vojská z Poľska, ba dokonca Peter oželel aj Karola XII., ktorému bol zaistený voľný presun do Švédska. Táto skutočnosť ešte stále poukazovala na fakt, že definitívny koniec vojny so Švédmi je v nedohľadne.
V roku 1713 viedol cár ďalšiu vojnu - obsadil takmer celé Fínsko, aby v prípade rokovaní so Švédmi mohol toto územie odstúpiť. Nebudem tu podrobne rozpisovať všetky Petrove boje, ktoré mali dosah na vzťahy Ruska so Švédmi, avšak pravdou zostáva, že Švédsko nakoniec vojnu prehralo a bolo nútené podpísať s Ruskom Nyštadtský mier v roku 1721 a Rusko tým získalo Livónsko, Estónsko, časť Litvy aj Karélie a Vyborg, čím si vlastne zabezpečilo voľný prístup k Baltskému moru. Švédsku bolo zo strany Ruska odstúpené Fínsko.
Peter v obave o svoj život poslal do Moskvy list, v ktorom nepriamo zbavoval svojho syna Alexeja výsady zasadnúť po otcovi na trón. Jednak to bola záležitosť úpravy zákonov, keďže platil výnos z roku 1722 o následníctve trónu a cár si mohol určiť nástupcu sám (aj z duchovného hľadiska, keďže sa sám nazýval najvyšším pastierom pravoslávnej cirkvi), a jednak sa so synom nezhodoval takmer v ničom. Alexej mal niekoľko dôvodov nenávidieť svojho otca. Po prvé: Peter odstavil jeho matku Jevdokiju v manželskom zväzku; po druhé: dlhší čas žili matka a syn oddelene kvôli otcovi, ktorý ju poslal do kláštora a po tretie: boli zjavne obaja odlišných pováh. Keďže Alexej veľmi lipol na svojej matke, udržiaval s ňou bohatú korešpondenciu a absenciu tejto milovanej osoby pociťoval vo svojom živote ako veľký handicap.
Vzťahy medzi otcom a synom sa vyhrotili až natoľko, že sa Alexej jedného pekného dňa (mal vtedy 13 rokov) pri spovedi priznal, že otca nenávidí až do takej miery, že by ho bol schopný zabiť. Duchovný mu vraj na to odpovedal, že mu to Boh odpustí, lebo všetci si prajú cárovu smrť, keďže ľud za jeho vlády trpí (čo nebolo až tak celkom neopodstatnené tvrdenie, čomu nasvedčovalo aj množstvo ľudových povstaní). Alexej sa tak nechtiac stal článkom opozície voči Petrovi, alebo aspoň jej nádejí. Ďalším, zjavne chybným krokom Petrovej výchovy bolo, že bol presvedčený o tom, že jeho syn nechápe celkom dobre úsilie svojho otca, a preto ho treba prevychovať, a to takým spôsobom, že okúsi tvrdosť vojenskej výchovy. Trinásťročnému chlapcovi, ktorý bol doposiaľ zvyknutý na "pokojný" život, to nepadlo práve vhod a priepasť medzi otcom a synom sa prehlbovala. Cár pochyboval o schopnostiach Alexeja zasadnúť na trón a Alexej, naopak, pochyboval o otcovej láske. Peter sa snažil "prerobiť" jeho povahu po dobrom aj po zlom, ale zmeniť syna sa už nedalo, preto začal o ňom čoraz viac pochybovať. Oženil ho proti jeho vôli ale Alexej bol silne veriaci a za ženu si musel vziať evanjeličku, čo bol pre neho veľký problém, evanjelikov považovali za "kacírov". Vtedy sa druhýkrát oženil aj Peter, zobral si za manželku Katarínu, a tým sa dostal Alexej doslova na druhú koľaj.
V roku 1716 dal Peter synovi ďalšie ultimátum buď bude slúžiť krajine a bude následníkom, alebo odíde do kláštora. Alexej zbalil kufre a požiadal o azyl vo Viedni u cisára Karola VI. Vojna s Tureckom však Viedeň nabádala k ostražitosti. Z Viedne požiadali o azyl pre následníka Anglicko, a zatiaľ Alexeja potajomky dopravili do Tirolska.

V marci 1717 vyslal Peter svojich ľudí do Viedne, aby neposlušného syna zatkli. Našli ho a odovzdali mu list, v ktorom ho otec ubezpečoval o tom, že keď sa podriadi, bude mu odpustené (tieto Petrove praktiky sú už dôverne známe z konfliktov s Jevdokijou aj Sofiou). Alexej ustúpil a v Kremli zasadlo 3. februára 1718 zhromaždenie, na ktorom sa rozhodovalo o cárovičovom osude. Bol predvedený aj samotný Alexej, ktorý musel udať svojich komplicov a priznať, že si prial otcovu smrť. Cirkevní hodnostári na Petrovu otázku, ako má syna potrestať, odpovedali, že osud Alexeja je v rukách božích. Svetskí hodnostári si priali jeho smrť. 28. júna prišli do Kremľa o ôsmej hodine ráno vypočúvať Alexeja, ktorý "náhodou" okolo šiestej večer zomrel. Oficiálna verzia jeho smrti mala znieť: keď mu bol oznámený verdikt súdu, dostal záchvat, upadol do bezvedomia, na chvíľu sa prebral, prosil Petra o milosť, vyspovedal sa a po kresťansky zomrel. Alexej bol udusený vankúšom. Aj keď si Peter nepošpinil ruky synovou krvou priamo, nijako ho to neospravedlňuje a pripomína to ohavný čin Ivana Hrozného, pri ktorého mene si každý predstaví obraz s hroznou scénou, keď cár drží na rukách svojho syna, ktorého zavraždil.
Hoci je meno Petra nesmrteľné, jeho telesná schránka bola asi taká smrteľná, ako to je u každého iného človeka. Zdravotné problémy Petra Veľkého sa vyskytli už pred jeho štyridsiatkou, keď sa liečil v Karlových Varoch. Na sklonku života sa, ako to už býva, zdravotné problémy kopili, historické zdroje hovoria o urémii. Umieral údajne vo veľkých bolestiach. O jeho smrti hovorí monografia Peter Veľký: "Zomrel v strašných mukách 28. januára 1725. Predtým od bolesti niekoľko dní príšerne kričal, potom zoslabol a už len stonal. Jeho telo pochovali až po štyridsiatich dňoch a zúfalá Katarína, vyhlásená za imperátorku, ho srdcervúco oplakávala. Sám imperátor ju už nestihol vyhlásiť za svoju zástupkyňu, následníčku ,vraj ho podviedla so svojím komorníkom. Pred smrťou ešte ochabujúcou rukou napísal na papier: "Odovzdajte všetko..." Ale komu? Nikto nevie.
Peter bol mŕtvy, no zostal po ňom unikát v podobe Petrohradu. O jeho založení a zveľadení uvažoval už počas vojny so Švédmi. Konkrétnu podobu jeho plány nadobudli v roku 1703, keď nad budúcim mestom zadunela už spomínaná delostrelecká salva na počesť vybudovania pevnosti. Po postavení katedrály sv. Petra a Pavla začali pevnosť nazývať Petropavlovskou a mesto, ktoré sa rýchlo rozrastalo, dostalo názov Sankt Peterburg. Na jeho výstavbu si prizýval Peter rôznych domácich aj zahraničných majstrov a od začiatku o ňom uvažoval ako o budúcom hlavnom meste svojej ríše, čo sa zrealizovalo v roku 1712. Podaktoré budovy boli postavené na základe cárových projektov a návrhov. Z pôvodných drevených stavieb sa dodnes zachoval drevený domček, v ktorom prespával. Rok po založení pevnosti postavili na druhom brehu Nevy lodenicu - Admiralitu. Rýchla výstavba mesta si vyžiadala nielen slávu, ale aj obete - najmä na životoch nevoľníkov, ktorí tu pracovali na palácových komplexoch, cestách, mostoch, kanáloch. Už v 18. storočí sa stal Petrohrad dôležitým centrom - zriadili tu ruské prírodovedecké múzeum Kunstkameru, otvorili prvé ruské observatórium, inštitúcie Akadémie vied, divadlo, školy. Postupne, s pribúdaním rokov, sa mesto zveľaďovalo.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Ktorá vojna sa Vám zdala zaujímavejšia???

1. svetová vojna 11.9% (280)
2 .svetová vojna 88.1% (2067)

Komentáře

1 Humi Humi | E-mail | Web | 14. ledna 2008 v 16:46 | Reagovat

ste vsetci pojebanci pojebani a hlane Patrik Samek

2 jloo jloo | E-mail | 7. dubna 2008 v 18:16 | Reagovat

hiphop smrdi

3 antydebil antydebil | 6. října 2008 v 18:25 | Reagovat

jezis to mam o tomto blbeckovy pisat do skoly....len tak sama od seba by som to tu necitala....asi ma slahne...aura je trapka

4 majka majka | E-mail | 30. září 2009 v 16:41 | Reagovat

sem napiste

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama