Navštivte forum www.worldofhistory.zikforum.com , diskusia o všetkých obdobiach histórie, stači sa len zaregistrovať.

Vladimír Clementis

2. prosince 2006 v 11:37 | Th()mas |  Životopisy
Vladimír Clementis sa narodil 20.9.1902 v Tisovci, v rodine učiteľa cirkevnej školy Ľudovíta Clementisa a jeho manželky Márie Adely Vranej.Pochádzal z piatich súrodencov. Obecnú školu vychodil v Tisovci,neskôr študoval na Gymnáziu v Skalici. V tom čase boli gymnáziá všetky do jedného maďarské(výnimočne nemecké), na všetkých sa podľa vtedajšieho zvyku usilovne maďarizovalo. V Tisovci však maďarizácia nebola až taká krutá. Citlivému chlapcovi,doma vychovávaného v národnom, československom a slovanskom duchu, museli byť takéto pomery neznesiteľné-ovzdušie násilnej maďarizácie. Otec si vybral Skalicu pretože patrila k hlavným strediskám hlasistického hnutia, pôsobil tu jeho predák Pavol Blaho a iní hlasisti a prúdisti(Janšák,Štefánek).Blahovská Skalica s pomerne čulým politickým a kultúrnym životom,ako aj blízke národne uvedomelé Slovácko s aktívnou Strážnicou a Hodonínom,malo byť zárukou,že clementisovské deti sa neodnárodnia,nestotožnia s arpádovcami a maďarónmi.
V Skalici sa teda utvrdzovalo Vladimírovo národné povedomie i pocit českoslovanskej spolupatričnosti. Tu začal skutočne rozmýšľať aj nad náboženskými otázkami,ktoré ho v ľudovej škole nezaujímali,ako predmet nudili a cirkevné obrady ho neupútali. Náboženstvo a cirkev mu boli v podstate ľahostajné.
Koniec 1.svetovej vojny,rozpad rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nového štátu Čechov a Slovákov sa pre sextána Clementisa prejavili tak,že sa stal študentom prvého slovenského gymnázia s českými profesormi už v jeseni 1918. V dospelosti márne túžil byť literárnym historikom. Mal rád ľudové piesne a povesti. Fascinovalo ho divadlo. Nebolo mu cudzie výtvarné umenie ani hudba. Vo vysokoškolskom období sa stal vášnivým milovníkom filmu. Sám rád fotografoval. No v októbri 1921 sa zapísal na štúdium práva. Brat Miro ho zaviedol do slávneho akademického spolku Detvan,kde pred prevratom ako študenti účinkovali osobnosti slovenskej literatúry a politiky. Vladimír mal však hlavu plnú socialistických myšlienok,národniarstvo a hlasisti ho už nelákali. Zistil však,že do Detvana chodia študenti rovnako zmýšľajúci ako on sám a postupne sa snimi začal zbližovať. Boli to právnici:Ján Poničan,Daniel Okáli,Ľudovít Obtulovič, a filozofi:Andrej Sirácky,Jozef Tomášik a Alex Križka.

Vladimír medzitým objavuje,že niektorí jeho českí kolegovia ako Ivan Sekanina a bratia Procházkovci nielen s komunistami sympatizujú,ale už aj pôsobia v omunistickej studentskej frakcii v Kostrufe. Cíti, že mu hovaria z duše. Fascinuje ho, že s nimi sympatizujú a moderní básnici,prozaici a kritici. Z časopisov sa dozvedá,že takáto situácia je po revolúcii aj v Moskve,Petrohrade a iných európskych mestách. Umelci uskutočňujú revolúciu v umení. To ho núti študovať prístupnú politickú literatúru. Definitívne sa presvedčí, že má celkom inú krvnú skupinu ako členovia Detvanu. Privíta preto Poničanov návrh aby sa stretávali ako krúžok pod názvom Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska! V Detvane nadobúdajú hlavné slovo a Poničan rediguje časopis Mladé Slovensko, ktorého prispievatelia sa priam pretekajú v proletárskej literárnej tvorbe. Clementisovi však takéto zameranie nevyhovuje. Väčšmi ho zaujíma politika,sociológia, filozofia a iné spoločenské vedy. Kritizuje preto Mladé Slovensko, že neuverejňuje ideové články a načrtuje niekoľko vlastných programových myšlienok. ,,Pre nás ale čsl.národ je ako pojem štátny a kultúrny skutočnosťou danou,nie je teda naším cieľom,ale východiskom."
Opantaný predstavou neodvratnej svetovej revolúcie a internacionalizmom podcenil národnostné problémy,nepokladal ich za dôležité. V duchu učenia, ktoré si osvojoval,považoval za nacionálne záležitosti za prekonané a videl iba nástojčovosť sociálnych otázok. Vo februári 1923 odišiel Clementis na univerzitu do Drážďan.
V jeseni 1923 vstupuje Voľné združenie do medzinárodného výboru socialistického študestva, kde je I.sekanina predsedom a V.Clementis podpredsedom. V tejto funkcii vedie všeštudentskú protestnú schôdzu proti zvýhodňovaniu ruských emigrantov. Zbližuje sa s Okálim a Siráckym, vytvoria spolu niekoľko divadelných a literárnych recenzií a podpíšu ich značkou D+A+V, čo sú iniciály ich krstných mien. Spájajú ich základné svetonázorové východiská,každý sa však usiloval myslieť vlastnou hlavou. V Kostrufe sa spriatelil s Edom Urxom a priviedol ho do Voľného združenia. Urx hneď začal horlivo propagovať rodiacu sa slovenskú poletársku literatúru. Mladé Slovensko sa po prechode redakcie do Bratislavy opäť menilo na stavovsko-organizačný časopis. E.Urx preto vybavil s redaktorom slovenskej komunistickej tlače K.Gottwaldom,aby Pravda chudoby od jauára 1924 vydávala literárnu prílohu Proletárska nedeľa. Clementisa sa to však predbežne netýkalo pretože odišiel študovať na univerzitu do Aix-en-Provence. Od leta malo Voľné združenie k dispozícii aj mesačník Federácie robotníckych telovýchovných jednôt-Spartakus. To im však nestačí a horúčkovito sa snažia o vlastný časopis, ktorý sa bude volať predbežne ako skupina, ktorú si založili.
Poničan však veľmi skoro opustil svoje vedúce postavenie a tak sa na jeho miesto automaticky dostal V.Clementis. Prvé číslo DAV-u s datovaním Zima 1924 nesie podtitul:Umenie,politika, kritika,filozofia,literatúra. Bez výhrad ho prijímajú len komunistické časopisy a ojedinelí mladí kritici.
V čase vydania prvého čísla DAV-u je už Clementis na čele skupiny i časopisu,skutočnou dušou oboch. Popri tvorbe v časopise DAV, ktorá je v prvom rade prozaická a básnická si V.Clementis presadzuje články-štúdie o súčasnou imperializme, o národe a kultúre,orozporoch indivídua so spoločnosťou, o hospodárskom živote ZSSR. Rozhorčene označuje tvrdenie,že davisti sa pridali k programi hlasistov a odmieta protiklad-domnelé čechoslováctvo. Časom sa vytvára tzv.,,užší DAV"-teda Okáli,Sirácky a Clementis. Je to však len označenie nefórmalne,Poničanovo. ,,Každé spoločenské hnutie má svoju ústednú postavu:dušu hnutia, ktorá je nielen organizátorom,podnecovateľom,iniciátorom,osou diania,ale súčasne i vedúcou silou,osobnosťou,ktorá nielen svojou príťažlivosťou stmeľuje príslušníkov hnutia v jeden kolektív,ale ktorá súčasne priťahuje ľudí k hnutiu.Jej príkazy a žiadosti vypĺňat bez odvrávania ako samozrejmosť.Je to osobnosť,na ktorú sa môžete spoľahnúť aj vo chvíľach ťažkých a zlých.Takou dušou hnutia bol Vlado Clementis." Táto periodická revue združuje všetkých mladých priekopníkov socializmu,činných v oblasti myšlienkovej a umeleckej. Má pripomínať inteligencii jej povinosť voči proletariátu. V marci 1925 vychádza druhé číslo DAV-u. Zároveň Clementis, Urx a Sirácky špekulujú,ako by sa dostali do USA,lebo vedia, že ako komunisti ťažko získajú miesta v štátnej službe. Dúfa, že Slovenská sekcia obotníckej strany v Amerike im vybaví cestu i prácu. Poslednú skúšku zložil Clementis 12.12.1925 a za doktora práv ho promovali v aule pražského Karolina presne o 10 dní. V.Clementis naďalej rozvíja slovesko-sovietske vzťahy. Uveril, že ruská revolúcia znamená novú epochu ľudstva vo všetkých oblastiach života,tak ako uverilo mnoho proletárov i kultúrnych pracovníkov na celom svete. Správy o negatívnych javoch v porevolučnej sovietskej spoločnosti pokladal za nevraživé výmysly buržoáznej propagandy. V tomto presvedčení ho utvrdzoval prudký rozvoj ruskej kultúry. So zápaľom sa pustil do zakladania Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom. Činnosť Spoločnosti však neboa taká rozsiahla ako si želal. Československo bolo totiž jedným z mála európskych štátov,ktoré nenadviazali so ZSSR diplomatické styky. Urban charakterizoval V.Clementisa takto:,,Bol...ústrednou postavou medzi davistami...do vedúcej úlohy...mohol dospieť len svojou rozhľadenosťou,iniciatívou,agilnosťou a energiou.Mal reálny postreh,citlivý prístup k ľuďom i veciam,zmysel pre celok a detail a neskrotnú vôľu i chuť sledovať dodôsledkov vytýčený cieľ.Bol jednoducho-ako sa hovorí-formát!...
(Tamže,s.404-405)
Tretie číslo DAV-u vyšlo 1.1.1929, nenaplnili sa očakávania, priblížiť sa robotníkom a naďalej ostáva intelektuálsky časopis,ktorý sa pokúša vzbudiť záujem o Sovietsky zväz.


V jeseni dostal pozvanie na oslavy 12.výročia revolúcie do Moskvy. Všetko ho presvedčovalo,že v ZSSR sa naozaj začína tvoriť nová spoločnosť s priaznivými životnými podmienkami pre široké masy. Najväčšmi mu učarovalo sovietske divadlo-TRAM a ešte väčšmi film. Svojimi cestami po Európe nadväzoval známosti,ktoré neskôr využíval vo svojej politickej a publicistickej činnosti i na propagovanie slovenskej kultúry. Od roku 1929 aktívne pôsobil vo vedení organizácie ľavicovej inteligencie Levá fronta(na Slovensku sa snaží zakladať odbočky s Novomeským-Ľavý front a lok inteligencie Slovenska.) V.Clementis veril v Stalinov socializmus,ktorý odstráni národnostné trenice a odzvoní každému nacionalizmu. Veril v neho a spravil preňho čokoľvek,čo mohol. Práve on pochopil,že nijaká politika nemôže obchádzať národné aspekty a problémy ak chce byť aspoň trochu úspešná a ak ju má národ prijať. Bez V.Clementisa a davistov by bola komunistická strana na Slovensku asi živorila úplne na periférii spoločnosti. V.Clementis sa myšlienky slovensko-českej vzájomnosti nevzdal,ustavične ju presadzoval a hlbšie formuloval,ale bol by radšaj keby rovnoprávnosť zdôrazňovali Česi. Po celý rok 1933 venuje V.Clementis v DAV-e hodne miesta odhaľovaniu hitlerovských praktík a glosovaniu fašistického nepriateľstva. Pravidelne polemizuje aj s náznakmi sympatií a spojenectva slovenských a českých politikov s Hitlerom. Davisti vytvorili prísne pravidlá,ktoré neboli všetci schopní prijať,buď fašizmus alebo socializmus. Boli to však skôr heslá Kominterny. V.Clementis však myslel aj na soj osobný život a nečakane sa 24.3.1933 oženil po trojmesačnej známosti so študentkou ,,buržujkou" Lídou Pátkovou.Manželstvo v ničom nenarušilo jeho dovtedajší spôsob života, zmenilo sa asi len to, že odvtedy všade chodil s Lidou.
V.Clementis neúnacne zdôrazňoval pri každej príležitosti,že len osvojením si marxizmu môže intigencia účinne pomôcť sebe i národu a že len komunistické riešenie odstráni všetky bolesti sveta,problémy sociálne i nacionálne. Vedenie KSČ vedelo, že chystaný VII.kongres Kominterny prejde do ľudového frontu tzv.demokratických síl a tak na kandidátku navrhli V.Clementisa,ktorý mal na toto pôsobenie najväčšie prepoklady. Poslanecká funkcia ho plne zamestnávala a tak odovzdal vedenie redakcie DAV-u L.Novomeskému. Neustále však doňho prispieval. Pred začatím 2.svetovej vojny uverejňuje celú stať o vzťahu ľudákov a Slovákov vôbec k židom. Bol presvedčený,že pred nebezpečenstvom fašizmu môže zachrániť republiku a v nej aj slovenský národ iba ľudový front všetkých demokratických,pokrokových a protifašistických vrstiev, pravdaže v spolopráci s komunistami. Od leta 1937 však V.Clementis písal len do Slovenských zvestí. DAV,bez akéhokoľvek vysvetlenia a udania príčin jednoducho už viacej nevychádzal. Ako sa spoliehal na verejnú mienku Anglicka a Francúzska,tak sa do posledných chvíľ republiky čoraz viac spoliehal na ľud Československa. To ešte nevedel, že anglický premiér Chamberlain sa stretol s Hitlerom a prisľúbil mu splniť jeho želania,ktoré sa týkajú Československa. Podkopli nás,obetovali. Do posledných chvíľ sa teda Clemntis usiloval prispieť na záchranu republiky a zabrániť aby vznikol samostatný slovenský štát z milosti Hitlera. Keď však 15.marca obsadili vojská Prahu,rozhodnú sa Clementisovci emigrovať do Paríža. Najprv odchádza Lida a na tretí pokus sa to podarí aj Vladovi. Po príchode hneď začína vybavovať víza do USA, kde sa chcel usadiť a pracovať na podporu antifašizmu. Americký konzulát mu však vízum neudelil kvôli tomu,že do Paríža prišiel z Moskvy.

Začiatkom októbra Clementisa zatkla polícia. Z internačných táborov sa dostal až po troch mesiacoch,keď narukoval do formujúcej sa československej vojenskej jednotky. Tým rozvíril hladinu na Slovensku. Tu verili,že ho prepustia len vtedy ak podpíše vyhlásenie,že nesúhlasí s politikou Komunistickej strany. A preto ho už dopredu zo strany vylúčili. Neskôr bol internovaný namiesto do Londýna až do nového tábora v Škótsku. Od 4.11.1940 až do prepustenia z tábora v apríli 1941 sa nezachoval nijaký Clementisov list. Neskôr však z donútenia priznal, že za 9mesačným táborovaním boli predovšetkým ,,naši"ľudia. Manželia sa stretli až v apríli 1941. V.Clementis sa však nemienil izolovať od ČS komunistov a podporoval ich aspoň pod anonymným menom Peter Hron pomocou rozhlasu BBC. V jeseni 1941 exponenti Benešovej vlády začali rokovať s komunistami a vstupe ich zástupcov do Štátnej rady,ktorá plnila funkciu exilového parlamentu. V.Clementis bol tiež na kandidátke,ale rázne takúto ponuku odmietol. Keď však dostal vysvetlenie úlohy tohto orgánu prijal menovanie. O viac ako pol roka J.Pauliny-Tóth recenzoval opäť v Nových časoch(1944)novú Clementisovu knižku Slováci a Slovanstvo. Presadzovaním svojich názorov sa úplne priblížil k stanoviskám a cieľom domácej časti odboja,reprezentovanej od sklonku roku 1943 ilegálnou Slovenskou národnou radou. Od začiatku vyzýval z rozhlasu obyvateľov Slovenska,aby sa stavali na odpor proti tisovsko-tukovskému režimu,a postupne hovoria jeho prejavy o potrebe ozbrojeného činu. Stále mu však nedôverovali. SNP privítal v rozhlase a presne definoval historický význam,celonárodný charakter,medzinárodné súvislosti a ciele.

15.septembra sa mu podarilo zorganiovať akciu Všeslovanského výboru na počesť SNP. V Londýne sa s prezidentom E.Benešom stretával 2-3krát do roka. Vždy preberali mníchovskú dohodu a ČS otázku. Od roku 1943 sa témy rozšírili o aktuálnu vojenskú a politickú situáciu a o povojnové usporiadanie doma.E.Beneša považoval za osobnosť,ktorá môže zohrať dôležitú úlohu v prechodnom období. Ku koncu vojny,na základe vyjednávaní Beneša s Gottwaldom v Moskve,Clementis bol menovaný za štátneho tajomníka v ministerstve zahraničia. Prekvapený Clementis sa o svojom menovaní dozvedel na lodi cestou domov. Vymenovanie mu však padlo veľmi dobre,bral to ako ocenenie jeho činnosti v emigrácii. Musel však veľmi rýchlo pochopiť,že jedine správna,je iba sovietska cesta a stalinská politika a že jej sa musí prispôsobiť celá taktika. Postupne pochopil celú skutočnosť,že vedenie presiaklo stalinizmom a musel sa prispôsobiť. Ako diplomat vytváral základy nových ČS-maďarských vzťahov. Venoval mnoho pozornosti výmene obyvateľov a všetkému čo mohlo ovplyvniť našu budúcnosť. Za prínos do slovenskej kultúry sa stal čestným občanom mnohých slovenských miest. V septembri 1947 sa dovŕšilo politické rozdelenie sveta na imperialistické a demokratické. V priebehu roka 1948 sa všetky štáty oslobodené Červenou armádou dostali pod absolútny socialistický vplyv. Pre Clementisa to znamenalo koniec slovanskej politiky,koniec spolupráce so štátmi západnej pologule,koniec ilúzií o vlastnej ceste k socializmu a bezpodmienečnú poslušnosť. Ako minister zahraničných vecí odišiel, na čele ČS delegácie na rokovania 4.valného zhromaždenia OSN do New Yorku. Jeho úradujúcim zástupcom sa stal podpredseda vlády V.Široký.

V ½ októbra 1949 sa začali šíriť správy o odstavení ministra zahraničia,na ktorého sa horúčkovito zháňajú usvedčujúce materiály. V.Clementis však učičíkaný Stalinovými výrokmi,starým priateľstvom s prezidentom,manželkinými správami a Širokým láskovým správaním,videl vo výstrahách asi len výmysly imperialistickej propagandy. A možno ani nie? Ale ako by sa mu žilo v emigrácii. Jemu na socializme veľmi záležalo a takto si aspoň chránil svoju česť. Napriek všetkému a svojej veľkej túžbe vrátiť sa späť,predsa len si overil bezpečnosť svojej cesty. Sám Gottwald mu prisľúbil,že zaručuje jeho bezpečnosť, a že sa mu nič nestane. Doma ho čakalo vrelé privítanie ako sa patrí. Stranícky funkcionári a tlač však čoraz častejšie skloňovali Stalinovu tézu o zostrovaní triedneho boja po víťazstvo proletariátu a o potrebe odhaľovať nepriateľov vnútri strany. 10.10.1949 vznikol v Bratislave zvláštny vyšetrovací útvar bezpečnosti pre stranícke a politické delikty. Ich cieľom bolo pripraviť proces s britskou líniou špionáže. Na mušku sa dostali:Lobl,Nový a Clementis. Na najbližšom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 13.marca Kopřiva obviňuje ministra Clementisa z buržoázneho nacionalizmu,z nepriateľského postoja k ZSSR v minulosti,z intelektuálskeho vzťahu k strane.
V.Široký obvinil Clementisa,že dosiaľ neurobil sebakritiku za roky 1939 a 1940,prejavil buržoázny nacionalizmus pri riešení maďarskej otázky,nebral vážne kritiku buržoázneho nacionalizmu v KSS,vnútorné problémy nechápal triedne,ale národne,rovnako postupoval v kádrovej politike na ministerstve,podliehal benešovskej a masarykovskej línii čs.zahraničnej politiky,trvale nedôveroval Sovietskemu zväzu...
14.marca 1950 prestal byť V.Clementis ministrom zahraničia.

Materiál zaŕňa Clementisove chyby do 4 bodov:
1.jeho vyhlásenia v rokoch 1939-1940
2.pobyt v Londýne
3.nevyužil možnosť svojho postavenia a bol pasívny
4.kádrová politika na ministerstve
Koncom januára 1951 sa V.Clementis nevrátil z bežnej prechádzky domov. Chystal sa emigrovať s pomocou D.Okáliho no v rozhlase sa dopočul, že ho zaistili. Jeho ďalší priateľ komunista ho vydal do rúk polície,ktorá ho odviezla do zámku Kolodejí kde bol väznený. Dôkladne organizovaná kampaň sa vydarila a nebolo miesta kde by nežiadali spravodlivé,čiže najvyššie tresty. Na konci siedmeho dňa súdneho pojednávania 26.11.1952 V.Clementis v krátkosti zopakoval vyhlásenie-priznanie a prijal rozsudok. V noci pred popravou mohli napísať odsúdenci rozlúčové listy. Clementis napísal dva. Zomrel v ranných hodinách 3.12.1952.Poprava obesením.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 krupy6555 krupy6555 | Web | 2. prosince 2006 v 17:21 | Reagovat

TENTO JE OD NAS Z TISOVCA!!

2 JUDR.Karel Vlk JUDR.Karel Vlk | E-mail | 17. října 2015 v 7:26 | Reagovat

Vlado Clementis byl jedním z mála komunistických politiků.Nesouhlasil s paktem Ribbentrop-Molotov a to mu zlomilo krk

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama