Navštivte forum www.worldofhistory.zikforum.com , diskusia o všetkých obdobiach histórie, stači sa len zaregistrovať.

Vznik USA - časť 3.

6. prosince 2006 v 20:35 | StEvE |  Historické obdobia
Po prvých úspechoch sa však od nich vojenské šťastie odvrátilo. Po porážke v bitke pri Saratoge 17. októbra 1777 musel však kapitulovať. Americké víťazstvo posilnilo morálku kontinentálnej armády a prispelo k tomu, že Francúzsko uzavrelo spojenectvo s USA. V zápase za svoju nezávislosť dosiahli Spojené štáty americké významný zahraničnopolitický úspech: americký sprostredkovateľ Benjamin Franklin a francúzsky minister zahraničných vecí Charles Gravier, gróf de Vergennes, uzavreli v Paríźi zmluvu o priateľstve a obchode. Francúzsko sa zaviazalo poskytnúť USA finančnú, materiálnu a vojenskú pomoc, brániť "slobodu, nezávislosť a suverenitu" USA, nezložit zbrane, kým Anglicko neprizná severoamerickým kolóniám nezávislosť. Ak by si Francúzi nárokovali dovtedajšie britské územia v Mexickom zálive, mali po víťazstve pripadnúť Franczúsku. Po uzavretí zmluvy o spojenectve medzi Spojenými štátmi a Francúzskom 6. februára 1778 vypovedala Veľká Británia Francúzsku vojnu. V záujme svojich nárokov na Floridu sa do vojny proti Veľkej Británii pripojilo aj Španielsko, pretože Angličania odmietli vrátiť Španielom Gibraltar. Vojna sa viedla predovšetkým na mori. Francúzom okrem podpory severoamerických jednotiek išlo predovšetkým o zabezpečenie vlastných kolónií v Západnej Indii. Vďaka Francúzskej námornej pomoci zvíťazil severoamerický hlavný veliteľ George Washington v rozhodujúcej bitke v Yorktowne 19. októbra 1781. Francúzsky generálny kontrolór financií Jacques Necker financoval francúzsku účasť na severoamerickej vojne za nezávislosť takmer výlučne pôžičkami. Varoval pred dopadom pokračujúcej vojny na francúzsky štátny rozpočet.
Už 6. augusta porazili severoamerické milície pod velením generála Nicholasa Herkimera Britov pri Oriskany ( štát New York). Boj za nezávislosť spojených štátov amerických prilákal z Európy mnohých dobrovoľníkov, ktorí chceli bojovať v armáde Georgea Washingtona. Svojimi vojenskými schopnosťami , disciplýnou a taktikou prispeli k úspecom severoamerických dobrovoľníkov. Z Nemecka prišiel do Severnej Ameriky barón Johan von Kalb, ktorý bol vo francúzskych službách, a bývalý pruský dôstojník, plukovník bádenskej armády Fridrich Wilhelm von Steuben. Steuben bol generálmajorom a generálnym inšpektorom vo Washingtonovej armáde (uverejnil Pravidlá poriadku a disciplíny jednotiek Spojených štatov , ktoré platili v USA do r.
1812 ) a mal na starosti výcvik a organizovanie severoamerických jednotiek, ktoré na začiatku vojny za nezávislosť boli v nevýhode oproti britským vojskám, pretože neboli dostatočne vycvičené a nemali taktické vedenie. Podobne ako Steuben prišiel na vlastné náklady pomôcť severoamerickému hlavnému veliteľovi Washingtonovi aj francúzsky markýz Marie Joseph Motier de La Fayette a poľský dôstojník Tadeusz Kościuszko. Obidvaja si získali ako frontoví dôstojníci a armádni velitelia vysoké uznanie a mali rozhodujúci podiel na udržaní severoamerickej nezávislosti. La Fayette bol po návrate do vlasti najskôr významným činiteľom revolúcie, potom emigroval. Kościuszko viedol r. 1794 vo svojej vlasti protiruské povstanie.
Po námornom víťazstve Francúzov pri Henriho myse v Chesapeackom zálive sa Briti v Yorktowne ocitli v bezvýchodiskovej situácii: generála Charlesa Cornwallisa a jeho jednotky obkľúčili od mora Francúzi a z pobrežia Američania ( 19. október 1781 ). Po troj týždńovom obliehaní vojskami severoamerických kolónií, ktorým velil George Washington, Briti pri Yorktowne kapitulovali. Okolo 8 000 britských vojakov pod velením generála Charlesa Cornwallisa tu bojovalo proti 16 000 kolonistom a ich spojencom Francúzom. Britský generál Cornwalls informoval generála Clintona o kapitulácii svojich vojsk v Yorktowne: " Je mojou ponižujúcou povinnosťou oznámiť vašej excelencii, že som bol prinútený.. v dôsledku kapitulácie 19. tohto mesiaca odovzdať oddiely pod mojím velením ako vojnových zajatcov spojeneckým jednotkým Ameriky a Francúzska."
Vojenským víťazstvom severoamerických osadníkov sa skončila vojna , ktorá trvala od r.1775. Veľká Británia musela uznať svoju porážku v zámorí. V Londýne prepukla vládna kríza. Kabinet premiera Fredericka lorda Northa, grófa z Guilfordu, ktorý napriek svojim pochybnostiam presadzaval politiku kráľa Juraja III., bol vystavený tvrdým útokom opozície a nakoniec musel podať demisiu. Vojenské rozhodnutie v boji za nezávislosť padlo vlastne prekvapujúco. Britské jednotky rozmiestnené na pobreží Virgínie ovládali v lete 1781 pod velením generála Cornwallisa celé vnútrozemie tejto kolónie. Severoameričania mohli v tejto situácii zvíťaziť iba za pomoci Francúzov. Keď Washington dostal správu , že francúzska flotila pod velením admirála grófa DeGrasseho je na ceste zo západnej Indie a má podporiť kolonistov, začal boj proti Cornwallsovi s tými francúzskymi pomocnými jednotkami, ktoré mal k dispozícii. Cornwallis dúfal, že ho vyslobodí britská flotila, ale námorné víťazstvo francúzov v Chesapeackom zálive pri Henryho myse zmarilo túto nádej. Briti sa ocitli v zúfalej situácii, boli obkľúčení od mora i z vnútrozemia a napokon kapitulovali.
Mierové rokovania trvali ešte dva roky až po definitívny mier, ktorý bol uzavretý v Paríži 3. septembra 1793.
UZNANIE SPOJENÝCH ŠTÁTOV AMERICKÝCH
Severoamerická vojna za nezávislosť sa skončila. Veľká Británia a trinásť jej bývalých severoamerických kolónií uzavreli v Paríži mier. Súčasne bol vo Versailles podpísaný mier medzi Veľkou Britániou na jednej strane a Francúzskom a Španielskom na druhej strane. Výsledkom rokovania bolo že Španielsko získalo od Veľkej Británie Floridu a ostrov Menorku, Francúzsko získalo Tobago a oblasť Senegalu. Veľká Británia štátoprávne uznala nezávislosť Spojených štátov amerických. V nasledujúcom období sa vzťahy obidvoch krajín
postupne upravili. Zmluva uzavretá r. 1794 o niektorých sporných otázkach sa pokladala v USA za nevýhodnú a podarilo sa ju ratifikovať až r. 1796. Úspešný oslobodzovací boj trinástich kolónií na východnom pobreží severoamerického kontinentu zasadil Veľkej Británii veľký úder. Hospodársky systém merkantilizmu tesne viazal kolónie na Veľkú Britániu a vzbura kolonistov mala za následok prenesenie európskych sporov do koloniálnej politiky. Rozhodujúci myšlienkový a politický význam malo vyhlásenie nezávislosti 4. júla 1776 a ústava Spojených štátov amerických, v ktorej bol po prvý raz ústavne zakotvený súhrn ľudských práv. Konflikt s Veľkou Britániou však nevznikol z etnických, ale politických dôvodov. Kolónie, ktoré sa cítili obmedzované vládnou praxou Veľkej Británie, vyzdvihli otázku hospodárskej a politickej samostatnosti. Táto vojna za nezávislosť bola prvá víťazná ľudová vojna. Prvá ústava
Druhý kontinentálny kongres prijal konfederačné články, prvú ústavu USA. Do platnosti vstúpila 1.marca 1781, 17.septembra 1787 bola revidovaná. Zavádzala jednokomorový kongres ako zákonodarný aj výkonný orgán, veľké právomoci poskytovala jednotlivým štátom. Každý z nich mal v kongrese jedného zástupcu.
Philadelphský konvent schválil revidovanú ústavu Spojených štátov amerických. USA sa zo zväzku jednotlivých nezávislých štátov zmenili na federatívny štát. Základnými črtami novej ústavy bolo rozdelenie právomocí a systém vzájomnej kontroly jednak vnútri štátnej moci, jednak medzi federáciou a štátmi. Členské štáty mali právo riešiť veci, ktoré sa týkali iba ich samých, obrana, mena, zahraničná politika a zahraničný obchod spadali do kompetencie federálnej vlády. Najdôležitejšie ústavné ustanovenia upravovali rozdelenie moci, exekutíva (výkonná moc), legislatíva (zákonodarná moc) a jurisdikcia (súdnictvo) boli rozdelené do vzájomne nezávislých orgánov, ktoré sa kontrolovali navzájom.

Exekutívu riadil prezident. Bol hlavou štátu a hlavným veliteľom ozbrojených síl, uzatváral zmluvy a menoval federálnych úradníkov a zahraničných zástupcov, mal právo vetovať uznesenie Kongresu. Po jeho boku stál kabinet, ktorého členovia spravovali jednotlivé rezorty. Prezidentovo funkčné obdobie bolo štvorročné. Legislatíva bola vecou Kongresu, ktorý sa skladal zo Senátu a Snemovne reprezentantov. Schvaľoval dane, prijímal úvery, reguloval obchod medzi jednotlivými štátmi a vyhlasoval vojnu. Členov Snemovne reprezentantov volili priamo voliči, ich počet závisel od počtu obyvateľov príslušného štátu. Vo funkcii boli dva roky. Museli mať minimálne 25 rokov, byť obyvateľmi toho štátu, za ktorý kandidovali, a museli byť najmenej sedem rokov občanmi USA. V každom štáte volili aj dvoch senátorov, ktorí vykonávali svoju funkciu šesť rokov. Každé dva roky sa znova volila tretina senátorov, aby sa zabezpečila kontinuita práce. Senát mohol návrh zákona blokovať tak dlho, kým zaň nehlasovali dve tretiny členov. Jurisdikcia patrila do kompetencie Najvyššieho súdu. Tento orgán interpretoval ústavu a federálne zákony. Pozostával z deviatich sudcov, ktorých so súhlasom Senátu doživotne menoval prezident. Najvyšší súd bol odvolacou inštanciou nižších súdov aj štátnych súdov v prípade, ak išlo o federálnu záležitosť. Bol kompetentný rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkali zahraničných vyslancov, ministrov a konzulov a v sporoch, kde bol jednou stranou štát. Oproti Konfederačným článkom, ktoré prijal 2. kontinentálny kongres ( 15.11.1777 ) posilňovala nová ústava postavenie ústredných orgánov federácie, osobitne vlády. Prijatie ústavy sprevádzali politické boje a spory, opozícia jej vyčítala nedostatočný ohľad na záujmy ľudu. George Washington ( 1732 - 1799 )

Americký generál George Washington bol ústrednou osobnosťou americkej vojny za nezávislosť. Pod jeho vedením sa z ozbrojeného povstania stala vojna trinástich kolónií za nezávislosť. Washington neoblomne veril vo víťazstvo nad britskými vojskami. Štyridsaťštyriročný syn majetných rodičov z Virgínie bol v lete 1775 na druhom kontinentálnom kongrese trinástich kolónií vymenovaný za hlavného veliteľa amerických milícií. Mal pevnú vôľu, zmysel pre zodpovednosť a bol medzi kolonistami populárny, čo mu umožnilo zorganizovať účinný odpor proti vojensky silnejších britským jednotkám. Vojenské skúsenosti Washington nadobudol v 50. rokoch ako veliteľ milícií vo Virgínii v pohraničných bojoch proti Indiánom a Francúzom.

Od r.1759 bol členom občianskeho zhromaždenia vo Virgínii. Ako veliteľ dosiahol veľké víťazstvá pri Lexingtone, pri Bostone, pri Trentone a napokon r. 1781 pri Yorktowne. Posledný deň v apríli 1789 zložil George Washington prezidentskú prísahu ako prvý prezident Spojených štátov amerických. Americké štáty dosiahli nezávislosť od Veľkej Británie 8 rokov predtým.Washington ako vrchý veliteľ ozbrojených síl priviedol americkú armádu k brilantnému víťazstvu nad Britmi a stal sa národným hrdinom. Dúfal, že po vojne sa vráti na svoje rodinné vidiecke panstvo, ale presvedčili ho, že je povinný slúžiť svojej vlasti ako jej vodca. Washingtonovou úlohou bolo zostaviť stabilnú vládu nového štátneho útvaru. Za dve štvorročné obdobia v úrade prezidenta sa mu to darilo tak úspešne, že ho vyzvali aby kandidoval aj po tretí raz. Mal však už 65 rokov. Väčšiu časť života venoval službe pre národ a cítil sa vyčerpaný. Ponuku na nomináciu odmietol, v roku 1797 sa utiahol a posledné dva roky svojho života strávil na svojom panstve. George Washington sa dodnes považuje za otca vlasti.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kusiatko kusiatko | 2. března 2007 v 0:13 | Reagovat

super...diiiikz...inde toto na nete nenajst1...dikes...naslo sa tu to co bolo treba....muchas gracias a todos!...May God bless ya all!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama