Navštivte forum www.worldofhistory.zikforum.com , diskusia o všetkých obdobiach histórie, stači sa len zaregistrovať.

Leden 2007

V strede Antarktídy našli Leninovu Sochu

26. ledna 2007 v 23:18 | Th()mas |  Novinky
22. januára 2007 sa štvorčlennému kanadsko-britskému tímu cestovateľov podarilo v piatok dostať do stredu Antarktídy, takzvaného "Bodu nedostupnosti". Ide o bod, ktorý má najväčšiu vzdialenosť od okolitých morí a nachádza sa vo výške 3725 metrov nad morom asi 870 kilometrov na severovýchod od geografického Južného pólu.
Ide o prvú expedíciu, ktorej sa podarilo dostať na toto miesto po vlastných nohách. Ako prví "Bod nedostupnosti" dosiahli v roku 1958 sovietski polárnici na akýchsi "archaických" snežných skútroch. Tím, vedený Kanaďanom Paulom Landrym, ktorého členmi boli aj Briti Rupert Longsdon, Rory Sweet a Henry Cookson, sa tam naopak dostal pešo, prípadne na lyžiach, pričom všetci účastníci expedície museli za sebou ťahať sane s váhou zhruba 120 kilogramov.
Ako hovorí Landry, v cieli výpravy ich čakalo zaujímavé prekvapenie: Vysoká socha Vladimira Iljiča Lenina, ktorú tam vztýčili sovietski polárnici. "Videli sme na obzore čiernu bodku. Ako sme sa k nej blížili, začali sme rozoznávať kontúry sochy. Nemohli sme tomu uveriť," píše na internete vedúci výpravy. "Boli sme tak vyčerpaní, že sme si rozložili stan rovno pod Leninom."
Polárnici prekonali v drastických prírodných podmienkach 249 kilometrov dlhú trasu z ruskej vedeckej základne Novolazarevskaja za 49 dní. Z cieľa výpravy ich prevezie lietadlo na ďalšiu ruskú základňu, Vostok, odkiaľ pocestujú loďou do juhoafrického Kapského mesta.

František Jozef I.

25. ledna 2007 v 18:55 | StEvE |  Životopisy
Narodil sa 18.08.1830 vo Viedni - zomrel 21.11.1916 vo Viedni. Bol to rakúsky cisár, český a uhorský kráľ. Jeho ctižiadostivá matka Žofia Bavorská ho cieľavedome vychovávala ako budúceho cisára, viedla ho k zodpovednosti a usilovnosti. Od malička žil v presvedčení o božskej vyvolenosti dynastie. Pocit výnimočnosti samozrejme mladého arcivojvodu doviedol k izolovanosti a sebadôvere. Po celý svoj život sa nezblížil ani so svojimi súrodencami.
V trinástich rokoch nastúpil do služieb armády v hodnosti plukovníka. Jeho záľuba vo vojenčine mala vplyv aj na celé jeho obliekanie, nosil výlučne uniformy. Vzhľadom na to, že prebral vládu v skorom veku, nedostal obecnejšie a širšie vzdelanie. Veľmi si obľúbil kreslenie, zatiaľ čo v hudbe nenachádzal taký vzťah. Necelý rok sa zoznamoval s právom a vedou o štáte.
Dňa 02.12.1848 sa v Olomouci Ferdinand I. zriekol trónu v prospech osemnásť ročného Františka Jozefa I. Nový cisár sa oprel o rakúskeho ministerského predsedu Felixa - knieža Schwarzenberg, potlačil revolúciu a obnovil veľmocenské postavenie Rakúska v talianskej a nemeckej oblasti. Vo vnútornej politike odvolal ústavu, obnovil absolutistické zriadenie a sám prebral vládu (1852), avšak s nedostatkami politických skúseností. Behom Krymskej vojny (1854-1856) si Rakúsko znepriatelilo Rusko, rovnaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie aj do vojny s
Francúzskom a Sardíniou (1859). Ako generalizmus nepreukázal cisár vojvodcovské nadanie. Po niekoľkých porážkach odstúpil Lombardsko, mocensky vyčistil taliansku oblasť a bezmocne pozoroval vznik národného talianskeho štátu. Po prehre s Pruskom (1866) sa Rakúsko stiahlo aj z nemeckej oblasti a prišlo o Benátsko. Po katastrofálnej porážke došlo k liberalizácii systému a v roku 1867 k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty, komplikovaný systém spoločných a oddelených ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko malo spoločného panovníka, armádu a zahraničnú politiku. Vyrovnanie ríšu neupevnilo, viedlo naopak k posilneniu nacionalizmu u nespokojných národov a vo svojej podstate zapríčinilo zánik ríše. František Jozef I. sa až do svojej smrti bránil ďalšej federalizácii ríše, dodržoval ústavu a vyrovnanie. Liberálne vlády (1867-1879) zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon, českú otázku samozrejme nevyriešili.
Zahraničnej politike sa podarilo v roku 1878 okupovať Bosnu a Hercegovinu, uzatvoriť spojenectvo s Nemecko (1879), čo o tri roky neskôr rozšírilo Taliansko (Trojspolok). Konzervatívna vláda baróna Taaffeho prehĺbila volebnú reformu. Po roku 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom tradície a spravodlivosti. V roku 1907 bolo zavedené všeobecné volebné právo. Rakúsko-Uhorsko chcelo veľmocensky ovládnuť Balkán, kde narazilo na ruské ambície. V roku 60.-teho výročia cisárovho nástupu došlo k anexii Bosny a Hercegoviny, ktorá vyvolala vážnu medzinárodnú krízu. O šesť rokov neskôr vypukla prvá svetová vojna. František Jozef I. zomrel uprostred vojny po 68 rokoch vlády a bol pochovaný do kapucínskej krypty vo Viedni. Z manželstva s Alžbetou Bavorskou sa mu narodili štyri deti : Žofia (1855-1857), Gizela (1856-1932), Rudolf (1858-1889) a Mária Valéria (1868-1924). Cisár svoju manželku miloval, ale kôli svojej citovej chladnosti, Alžbetinej extravagantnosti a zásahom svojej matky šťastné manželstvo zroskotalo. Rodinu stíhala jedna tragédia za druhou. Brata Maximiliána zastrelili v roku 1867 v Mexiku, jediný syn Rudolf spáchal v roku 1889 samovraždu a cisárovná sa stala v roku 1898 obeťou atentátu. Behom svojej vlády mal 5 následníkov trónu : brata Maximiliána, syna Rudolfa, brata Karola Ľudovíta, synovca Františka Ferdinanda d´Esteho a prasynovca Karola I.

UPOZORNENIE!

25. ledna 2007 v 13:52 | Th()mas a StEvE |  Úvod
Táto stránka je čisto poučná a určuje historické fakty. Nie je propagácia nacizmu ani fašizmu.Všetky informácie týkajúce sa Hitlerovej tretej ríše a ostatné veci sú len historicky overené fakty. Táto stránka chce oboznámiť s historickými faktami a nechce navádzať na spolky a hnutia týkjúce sa neoprávnených vecí. Ďakujeme, berte to na vedomie...



Tým: History

NKVD - video a fotky

25. ledna 2007 v 13:44 | Th()mas |  Videa
NKVD...

Himmler, SS a Hitler

25. ledna 2007 v 13:40 | Th()mas |  Videa
Himmler,SS a Hitler...

Otcovia reformácie

25. ledna 2007 v 13:35 | Th()mas |  Videa
Otcovia reformácie ....

Pamiatky Ríma

25. ledna 2007 v 13:29 | Th()mas |  Videa
Rímske pamiatky.....

Megality

25. ledna 2007 v 13:22 | lilac0 |  Historické pojmy
Čo sa dialo v rokoch medzi 4 000 a 2 000 r. pred Kr. na Západe?
Na rozdiel od juhovýchodnej Európy, ktorá bola s Blízkym východom v nepretržitom kontakte, sa západná Európa dostala do izolácie. Zatiaľ sa nenašli žiadne stopy po dovoze vzácnych predmetov alebo zdokonalených zbraní, aké sa zhotovovali v krajinách východného Stredomoria. A predsa existovala v západnej a strednej Európe v tomto období, ktoré trvalo približne 1 500 rokov, jedna jedinečná pospolitosť, ktorú nazývame megalitická kultúra.
Okolo polovice 4. tisícročia, približne 3 600 rokov pred Kr., sa vynorili pamätníky z obrovských neforemných kameňov s neopracovaným povrchom. Ak sú usporiadané do jedného radu alebo rovnobežných radov, nazývame ich menhiry, rozmiestnené do kruhu , prípadne dvojitých kruhov, nesú meno kromlechy, a nakoniec sa stretneme s "kamennými stolmi", ktoré sa volajú dolmeny. Stoja tu nechránené, často sú pokryté množstvom menších kameňov alebo zeminou ako mohyly. Nevieme, či kedysi neboli kameňmi alebo zeminou pokryté všetky dolmeny. Archeológovia a prehistorici v tom nie sú jednotní. Isté je len to, že dolmeny boli miestami, kde sa pochovávalo. Ľudia megalitických čias pravdepodobne do nich ukladali svojich náčelníkov alebo iných významných mužov. Kým sa napríklad v kromlechoch často našli početné súčasti hrobovej výbavy, nikdy sa to nestalo pri pätách menhirov. Vytvorenie takýchto kamenných pamätníkov umožňuje predpokladať existenciu nejakého spoločného náboženstva megalitických ľudí.
Kamenné megality nájdeme predovšetkým v západnej Európe. Existovali však v minulosti len v tejto oblasti? Vo veľkom počte ich nájdeme aj v Zakaukazsku a dokonca v Etiópii. Veľmi vzácne sa vyskytujú v Iráne, Pakistane, v centrálnej Indii a Indonézii. Jednoznačné doklady ich vzájomného prepojenia s európskymi nám však chýbajú. Naopak, veľmi početné sú megalitické stavby v južnej Indii, v Mandžusku, na Kórei, v Japonsku a Oceánii, sú však staršie ako európske. Môžeme teda povedať, že megalitická kultúra prenikla z Blízkeho východu do západnej Európy okolo 4. tisícročia pred Kr. Stalo sa to po suchej zemi alebo plavbou pozdĺž morských pobreží? To zatiaľ ešte nevieme, ale faktom je, že najstaršie dolmeny stoja na morských brehoch v Portugalsku a Bretónsku. V Carnacu v Bretónsku v severozápadnom Francúzsku sa nachádza pôsobivá séria megalitických radov z 3 000 veľkých kameňov. Najväčší megalit ja samostatne stojaci kameň - Veľký menhir Brisé. Váži viac ako 300 ton. Môže to byť menhir, ktorý sa zlomil pri preprave a nikdy sa nedostal na určené miesto. Ale nemôžeme vylúčiť ani názor, že mohol tvoriť súčasť rituálneho komplexu používaného na lunárne pozorovania alebo mal slúžiť pri zostavovaní astronomického kalendára. Carnac sa vyvíjal stovky rokov, pričom meniaci sa typ, tvar a forma odzrkadľovali vývoj miestnaj kultúry. Z obdobia okolo roku 3 600 pred Kr. pochádzajú dolmeny z Barnenezu, Guennocu a Kercada vo francúzskom departemente Finistère. Náhrobne monumenty, staršie ako spomínané dolmeny, sa vyskytli na ostrovoch Teviec a Moedic. V nich, prekrytí jednoduchou hŕbou kamenia, spočívajú po šiestich alebo siedmich pochovaní ľudia, uložení v skrčenej polohe. Nie je treba práve tu hľadať pôvod dolmenov?
Okolo roku 2 000 pred Kr. megalitická kultúra dosiahla svoj vrchol kromlechmi, kamenným kruhom Stonehenge, na území medzi Bristolom a Southamptonom vo Veľkej Británii. Stavali ho v troch etapách vyše 1 000 rokov. Vytvára kruh z obrovských opracovaných vztýčených kameňov spojených prekladmi (trámami). Bol rozvrhnutý tak, aby vyznačoval body východu a západu Slnka a Mesiaca a najmä východ Slnka pri letnom slnovrate. Vedci sa domnievajú, že ho používali ako chrám, miesto na štúdium hviezd a na výpočet kalendára.
Ešte starší a väčší než Stonehenge je kamenný kruh v Avebury, len niekoľko kilometrov ďalej na sever. Je to oveľa väčší prstenec neopracovaných kameňov. V Británii sa nachádza veľa iných rôzne veľkých a tvarovaných kamenných kruhov. V západnom Írsku sa našli kamenné kruhy, ktoré sú ešte staršie ako kruhy v Británii. Tieto megality sú známe predovšetkým svojou výzdobou - špirály, koncentrické kruhy, kosoštvorce, vlnovky a línie v tvare písmena U často zdobia chodbové hroby. V niektorých hrobkách, napríklad v Newgrange a Fourknockse, sú vzory starostlivo pospájané tak, že pokrývajú celý povrch kameňov. Naopak výzdobu iných hrobiek tvoria samostatné motívy, ako to možno vidieť napríklad v Loughcrew. Hrobky v Bretónsku majú rovnakú výzdobu ako írske hrobky. Megalitické stavby v Británii niekedy zdobia figurálne motívy, zobrazenia sekier, dýk, palíc a štítov, ktoré majú ľudský výzor a interpretujú sa ako idoly.
Čo však megalitické umenie vyjadrovalo? Má jednotný charakter? Hoci existujú veľké rozdiely medzi jednotlivými lokalitami, niektoré motívy sa objavujú v rôznych krajinách, čo naznačuje, že mali všeobecne známy význam. Mnohí archeológovia tvrdia, že megalitické umenie oslavuje silu prírody. Kruhy a špirály vraj symbolizujú nebeské telesá. Iní vedci si myslia, že vzory demonštrujú ľudskú silu, a vyobrazenie dýk, či sekier boli teda oslavou sily ľudských svalov. Existuje však ďalšia kontroverzná teória, ktorá hľadá súvislosť medzi megalitickým umením a stupňom poznania. Podľa nej sa neolitickí ľudia počas náboženských rituálov dostali pomocou hypnózy alebo halucinogénnych látok do tranzu. Kruhy a špirály môžu byť vízie osoby v zmenenom stave vedomia.
To, že na Britských ostrovoch nájdeme 2 000, vo Francúzsku 5 000 a v Dánsku 3 000 dolmenov umožňuje nám konštatovať dve kultúrno-historické skutočnosti:
1. Ak zosnulých jednoducho neuložili do zeme, ale na ich pamiatku vztýčili s vynaložením veľkej námahy mohutné nadzemné pamätníky, museli pre to existovať pádne náboženské dôvody. Niektorí bádatelia hovoria v tejto súvislosti o "megalitickom svetonázore". Menhiry aj dolmeny sú podľa nich založené na spoločnom kulte mŕtvych, na viere v druhý svet a v božské sily. Skrátka, v rozsiahlej oblasti existovala počas viacerých storočí spoločná filozofia a spoločné náboženstvo.
2. Na vybudovanie menhirov a dolmenov bol nevyhnutý precízny technický postup a to všetko v časoch, keď ešte nepoznali koleso a neexistovali ani ťažné zvieratá. Máme doklady, že niekoľkotonové bloky boli presunuté mnoho kilometrov. Ich hmotnosť sa pohybuje od 40 až po 360 ton a výška okolo 10-20 metrov. Aby ľudia mohli postaviť takéto kmenné monumenty, museli vedieť narábať s lanami, drevenými valcami a klinmi. Ovládali spôsoby, ako upravovať terén a využívať jeho spád, používali - tak ako v Stonehenge - transport po vode. Geografické rozmiestnenie kamenných pamätníkov umožňuje vysloviť záver, že medzi rôznymi regiónmi existovala technická spolupráca, čo napokon potvrdzuje teórie, že obyvateľstvo západnej Európy spájalo akési spoločné náboženstvo. Zrejmé je obrovské úsilie, ktoré sa nevyhnutne muselo vynaložiť na vybudovanie týchto monumentov. Na to, aby sa 50-tonová kamenná platňa presunula za jeden deň o kilometer, treba tisíc pracovníkov.
Približne medzi rokmi 2 000 až 1 850 pred Kr. sa megalitická kultúra vytratila. Obrovské kamenné hrobky, určené aristokratom, vystriedali podľa vzorov z východu malé hroby pre jednu osobu a tie zase o trochu neskôr "popolnicové polia".
Referat poskytol: lilac0

Rímska kultúra

25. ledna 2007 v 13:16 | lilac0 |  Historické obdobia
Rímske kráľovstvo a republika:
Predchodcami Rimanov na italskej pôde boli Etruskovia. Prišli do Itálie na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. z Malej Ázie. Približne v pol. 1. tisícročia mali už svoju vlastnú kultúru, ktorá ďakovala za bohaté podnety gréckej kultúre, silou a významom sa však nevyrovnala. Etruské chrámy pripomínali grécke, ich priečelie je však väčšmi zdôraznené. Na svojich stavbách Etruskovia používali často polkruhové oblúky, ktoré Gréci takmer nepoznali. Jadrom etruských domov bola miestnosť so štvorcovým otvorom v strede strechy, pod ním bola pec so stenami začiernenými od sadzí. Preto pomenovali túto miestnosť neskôr "atrium"(z lat. ater-čierny). Etruské maliarstvo, ktoré sa zachovalo najmä v hroboch, má veľa príbuzných prvkov s gréckym vázovým maliarstvom.
Osobitosť etruského umenia najmocnejšie vyjadruje náhrobná plastika. Sarkofágy ozdobovali ich portrétmi. Vedeli znamenite zachytiť individuálne črty .Etruskovia však boli nepochybne umelecky nadaný národ. V legendárnom období rímskych kráľov Etruskovia hlboko poznačili svojím vplyvom kultúru italických pastierov, tí roku 753 pred n.l. založili na Tibere skromnú obec, z ktorej sa neskoršie vyvinul veľký Rím . Za vlády Tarquiniovcov, ktorí boli etruského pôvodu, postavili prvotnú svätyňu kapitolskej trojice. V tom istom období bola vybudovaná cloaca maxima, veľký rímsky kanál. Pri jeho stavbe použili Etruskovia klenby, ktorých princíp už poznali, a od nich ich prevzali Rimania.
Na konci 4. tisícročia pred n.l. však víťazstvá , ktoré Rím dosiahol nad Samnitmi na juhu a nad Keltmi na severe, vzbudili ohlas v gréckom svete. Tak sa začínajú nové rímsko-grécke kultúrne styky už nielen s gréckymi kolóniami v južnej Itálii, ale aj so samým Gréckom. Hoci tradične republikánsky prísna časť verejnej mienky v Ríme odolávala tejto invázii gre. vkusu a zvyklostí, gre. vplyv sa napokon predsa uplatnil. Bolo sa treba vyrovnať s gre. vedou, najmä s medicínou, filozofiou, a predovšetkým s náboženstvom. Starí rímski bohovia sa stotožnili s olympskými: Jupiter (Zeus), Juno (Héra), Diana (Artemida), Mars (Áres), Minerva (Aténa). Pre všetkých týchto bohov bolo treba postaviť chrámy, ktoré museli byť helénskeho typu. V Cori - Herkulov chrám v dórskom slohu, v Ríme- Chrám z republikánskeho obdobia zasvätený Fortune Virilis , V Tivoli - kruhový chrám zasvätený Veset (Sibylin chrám). Charakteristickou zvláštnosťou rímskych stavieb je kladenie rozmanitých architektonických poriadkov nad seba: robustnejší dórsky štýl sa používal v dolnej časti , iónsky na druhom podlaží a na treťom podlaží bývali korintské stĺpy alebo piliere - tabularium (rímsky archív).
Inou budovou typickou pre život v Ríme bola bazilika budova na verejné zhromaždenia a tržnica, kde zasadal aj súd, ktorý riešil spor medzi obchodníkmi - Portiova bazilika v Ríme, bazilika Aemilia.
V sochárstve v ranom období republikánskeho Ríma hrali hlavnú úlohu Etruskovia. Boli to nadmieru obratní kovolejári, a hoci pracovali často podľa gré. predlôh, ich podanie bolo už etruské, latinské a rímske -Kapitolská vlčica, Pseudobrutus. V ranom období Ríma platil zrejme ius imaginis - zákon zakazujúci portrétovať ľudí, ktorí nevykonávali dôležité úrady ( konzul, tribún, prétor). Prvé sochárske portréty rímskych úradníkov boli jednoduché busty zhotovené z vosku. Toto nariadenie neumožnilo získať sochárstvu slobodu a nezávislosť, a tým sa ani nerozvíjalo, takže takmer po celé obdobie republiky ostalo strohé a drsné. Až v 3. st. pred. n.l. začali rímski patricjovia dovážať sochy do svojich súkromných zbierok zo Syrakúz, Korintu, ... V Neapole vznikla lokálna sochárska škola reprodukujúca antické predlohy. Vznikali sochy s archaickými črtami, šikmými očami, iónskym úsmevom, s pravidelnými prstencami vlasov a s meravými záhybmi - Diana pompejská, portrét Scipia Africana, súsošie Orestes a Elektra (sochár Menealos)
Čo sa týka maliarstva, antickí autori spomínajú meno jedného rímskeho maliara z obdobia republiky, urodzeného Fabia Pictora, ktorého nástenné maľby predstavujú vojnové výjavy a mali popisnú a oslavnú hodnotu.
V približne v tom čase sa začala vyrábať typická rímska keramika z jemnej lesklej červenkastej hliny, ozdobená vytlačenými ornamentami, figúrami, alebo reliefmi z tej istej hliny - aretínske vázy.

Rímske umenie za Augusta a jeho nástupcov:
Podľa tradície Augustus vraj vyhlásil, že z Ríma, tehlového mesta, urobil mesto z mramoru. Je pravda, že prvý cisár zanechal svojmu sídelnému mestu pamiatky, ktoré znamenajú dôležitú etapu v dejinách umenia i celého antického umenia, bolo by však zveličené tvrdiť, že sa mesto za jeho vlády celkom zmenilo. Napokon, republikánsky Rím nebol z tehál, ale z mäkkého, vulkanického kameňa z Latia. K skrášleniu Ríma prispeli i bohatí patricijovia a na konci republiky zlepšil jeho vzhľad aj Gaius Julius Caesar tým, že dal postaviť baziliku zvanú Iulia. Augustova úloha však bola veľmi dôležitá.
Keď Octavius vyradil svojho posledného protivníka Antonia, Rím stál na čele obrovskej ríše a húfne sem prichádzali umelci z niekdajších helenistických metropolý. Priniesli sem svoje tradície a vkus, ktoré poznačili prvé umelecké diela doby Augustovej. Zmysel Rimanov pre dejiny a ich vecnosť čoskoro začali od umelcov vyžadovať vernejšie napodobňovanie skutočnosti. Najstaršie známe dielo historického žánru sú reliéfy- reliéf Bellerofón a Pegas, reliéf Perseus a Andromeda, reliéfy z oltára Domitia Ahenobarba.
Architektúra sa vyvíjala rovnakým smerom ako sochárstvo, typy boli grécke, ale mimovoľne sa prispôsobovali praktickejšiemu, reprezentačnejšiemu rímskemu géniu - Augustov chrám v Ankare, Ara Pacis Augustae, pamätník, ktorý dal Augustus po svojom návrate z Galie a Hispánie postaviť na Marsovom poli, víťazné oblúky. Cirkus, alebo hippodrom, čiže závodisko, patrí k typickým stavbám , ktoré sa stavali vo významnejších mestách po celej rímskej ríši. Cisári z Augustovho rodu obohatili Rím o viaceré veľkolepé verejné stavby, ktorými získalo mesto vzhľad cisárskej metropoly - kúpele (Agrippa), akvaduk (Claudius), Zlatý dom (Nero), Augustovo fórum - Aapolónov chrám, Marsov chrám.
Vývoj neobišiel ani rímsky dom. Zachoval si aj naďalej tradičné átrium. K átriu sa už od obdobia republiky pripájali ďalšie miestnosti, sprvu to boli miestnosti, s ktorými átrium vytváralo väčšiu bytovú jednotku. K tej sa neskôr pripojilo druhé átrium s ďalšími miestnosťami. Dosť často bývala vzadu záhrada - Líviin dom na Palatíne. Izby obklopujúce átrium sú ozdobené mramorom, alebo maľovanými štruktúrami - Zlatý dom, tzv. Poetka pochádzajúca z Libaniovho domu v Pompejach.
Pre starých Rimanov mali veľký význam i portréty. S obmedzeniami, ktoré stanovovalo ius imaginis, skoncoval Július Caesar. Vyvinulo sa portrétne umenie. Zachovali sa portréty Claudia v hérojskom postoji veľkého zbožšteného panovníka, niekoľko zaujímavých Nerónových búst i samozrejme Len v Ríme bolo Augustovi zasvätených vyše 80 sôch - socha Augusta z Primaporty.
Rímske umenie za Flaviovcov a Antonionovcov:
Za vlády Vespasiána sa začalo stavať Koloseum a r.82 ho dokončil Domicián. Je to obrovský amfiteáter, nevyniká však iba svojimi rozmermi. Jeho architektonický význam spočíval v zavedení nových, typických rímskych konštrukcií, jeho klenby sú z ľahkých materiálov a steny tvoria rady arkád. Celková dispozícia stavby bola taká, že diváci mohli amfiteáter opustiť v niekoľkých minútach. S veľkolepým amfiteátrom kontrastuje pôvabný Titov víťazný oblúk. Fláviovci vybudovali aj dodnes zachované Titove kúpele, na fóre umiestnili veľkú jazdeckú sochu na počesť Domiciána, prestavali chrám Jupitera Kapitolského. Za vlády Trajana v rokoch 98 - 117 sa najmä Rím, ale aj provincie zaplnili honosnými stavbami - Trajanov víťazný oblúk v Benevente, Trajanov víťazný stĺp, a veľkolepé fórum na úpätí Kapitolu. Po Trajanovi nastúpil Hadrián, ktorý mal mimoriadnu záľubu v architektúre - Hadriánov oblúk, vila, dal postaviť aj rímsky Panteón, ktorý vystaval Apollodoros z Damasku. Rímske umenie, teda nestagnovalo a neupadalo do sterilného opakovania dielenských šablón. Pokrok možno konštatovať v celom umení.
Rímske provinčné a vojenské umenie:
Provincie rímskeho sveta spájala s Apeninským polostrovom aj medzi sebou hustá komunikačná sieť. Cisárske cesty dokončili pravdepodobne v druhej polovici 2.storočia. Cesty prechádzali cez všetky prekážky, čo umožnili ozrutné tunely a mosty. Veľa mostov na Iberskom polostrove pochádza z rímskych čias- alcántarský most.
K veľkým výtvorom rímskeho génia patrili aj akvadukty, privádzajúce vodu do mesta - Gardský most v Provensalsku, akvadukt z Méridy do Milagrosu v Španielsku, akvadukt v Segovii a v Tarragone.
Mestské brány- v Ríme aj v provinciách mali po bokoch vždy obranné veže. V niektorých strategických mestách boli v týchto vežiach impozantné brány - Porta Nigra v Trevíre.
Amfiteáter bol takisto neodmysliteľným prvkom každého rímskeho mesta - amfiteáter v Pule na Istrii a v El-Džeme v Tunise, v Provensalsku, v Padove vo Verone, v Pompejách. Okrem amfiteátra väčšina dôležitejších rímskych miest mala ešte aj divadlo, napr. divadlo v Orange vo Francúzsku, v Aspendose v Malej Ázii, v Timgade v Afrike, v Meride, Ronde a v Sagunte v Španielsku.
Termy čiže verejné kúpele takisto hrali významnú úlohu v živote občanov impéria. V jednom meste ich bývalo aj niekoľko - Lutetia (Paríž), Šeršel , Timgat.
Opevnené tábory légií- približne pravouhlý tábor bol obklopený priekopu a hradbami, pozdĺž ulíc stáli ubikácie vojakov a pretórium, v ktorom boli väčšie ubytovacie priestory pre
vyšších dôstojníkov. Neskôr ostali tieto opevnené tábory iba na hraniciach impéria.
Referat poskytol: lilac0

Inkvizícia

25. ledna 2007 v 13:06 | lilac0 |  Historické pojmy
Inkvizícia bola založená na koncile vo Verone roku 1183 pápežom Luciusom III. Inkvizícia (vyšetrovanie) mala vyhľadávať heretikov a obžalovaných súdiť podľa prepísaných pravidiel. Podozrenie, udanie, alebo aj fáma stačili inkvizítorovi na predvolanie. Inkvizítor podliehal priamo pápežovi. Svoj súd bol povinný začínať rozsiahlym vyšetrovaním. Po predvolaní osoby nasledoval výsluch v prítomnosti 2 svedkov. Od začiatku procesu sa viedol protokol o vyšetrovaní. Vina obvineného bola uznaná priznaním, alebo svedectvom dôveryhodných osôb, pričom nesmeli byť nepriatelia obvineného a ich mená boli utajené z dôvodu pomsty súdeného.
Ak obžalovaný nechcel vypovedať, dali ho do vezenia. Ak obžalovaný trval na popieraní svojej viny, bol vydaný na mučenie(škripec, žeravé uhlíky ,čižma),pričom mu nesmeli ostať trvalé následky. Ak sa osoba priznala a zriekla bludu, bola odsúdená na vykonávanie kajúcich skutkov a pritom mala nosiť červené, alebo žlté pruhy na odeve. Ak odsúdený po výpovedi nesúhlasil s rozsudkom, mohol sa odvolať na pápeža. Známe sú totiž prípady, že pápeži zneplatňovali rozsudky inkvizítorov. Napr. pápež Inocent VIII. zneplatnil počas jedného roka okolo 200 rozsudkov. Ak sa ale preukázala nevina, žalobcom sa ušiel taký trest, ako obžalovanému, keby bol vinný. Ak odsúdený, ktorý sa zriekol svojich bludov a potom do nich upadol znova, bol vydaný svetskej moci, ako nenapraviteľný recidivista. Vinník bol potrestaný za urážku civilného práva. Vtedy bolo hlboko zakorenené presvedčenie, že heréza je vzbura proti svetskej moci i proti náboženstvu.
Inkvizícia bola najprísnejšia v Španielsku za vlády Ferdinanda II. a Izabely Kastílskej. Inkvizícia sa snažila pokresťančovať Maurov alebo ich vyhnať z Pyrenejského polostrova.
Hon na čarodejnice: Samostatnou kapitolou raného novoveku je hon na čarodejnice. Vyplývala z viery na existenciu diabla a jeho pomocníka -strigy. V predvečer sviatku svätého Mikuláša 5. decembra 1484 sa pápež Inocent VIII., známy ako mecenáš renesančných umelcov, rozhodol vydať bulu proti čarodejniciam. Urobil tak na naliehanie dvoch dominikánskych mníchov Heinricha Institorisa a Jakoba Sprengera z Nemecka, ktorí boli posadnutí hľadaním bosoriek. Od pápeža požadovali, aby im zaručil dostatočne široké právomoci pri trestaní "diablom posadnutých stvorení". Pápež im vyhovel a rozpútal sa hon na čarodejnice. Bula bola namierená proti všetkým, "ktorí nepamätajú na spásu svojej duše, spolčovaním sa s diablami sa odlučujú od katolíckej cirkvi... Pod vplyvom diabla sa dopúšťajú nespočítateľných nerestí, ohavností a zločinov k vlastnej duši, urážke božského majestátu a k pohoršeniu a zlému príkladu mnohých". Obdobie, ktoré patrí medzi najtragickejšie v dejinách európskej civilizácie, trvalo takmer tri storočia. Podľa historikov si vyžiadalo státisíce obetí, z toho bolo 80 percent žien. Bula sa stala silnou zbraňou inkvizície najprv v krajinách hovoriacich po nemecky, postupne sa plamene inkvizície rozhoreli aj v ostatnej Európe. Dôvody na vyhľadávanie čarodejníc boli veľmi prozaické - často to bola zlá úroda alebo počasie. Nápomocní rýchlemu šíreniu buly boli mnísi Institoris a Sprenger, ktorí okrem toho, že v Nemecku rozpútali peklo, spísali a vydali známe dielo Kladivo na čarodejnice - pravidlá kde a ako hľadať diablom posadnutých, ako ich donútiť k priznaniu a následne mučiť. Na hraniciach horeli bez rozdielov mladé i staré ženy, chudobné, ale aj bohaté.
Na koho padlo obvinenie z čarodejníctva, mal len malú šancu prežiť. Obvinenie však nestačilo. Vtedajšia právna prax požadovala pred popravou plné priznanie obvineného. A práve na to slúžili rôzne metódy mučenia, ktoré sa neustále zlepšovali tak, aby utrpenie predlžovali, no zároveň mučeného zachovali pri živote, aby ho mohli následne verejne popraviť najčastejšie upálením. K mučeniu sa nepristúpilo ihneď. Na začiatku, pre umocnenie strachu, to bola len obhliadka mučiarne a jej nástrojov. Mučiť začali až po niekoľkých dňoch. Často mu predchádzalo psychické týranie, znásilnenie, ale aj odopieranie spánku, aby sa zabránilo stretnutiu s diablom, ktorý by mohol v spánku dodať obvineným silu. Ak sa ani tak žena nepriznala k paktom s diablom, nasledovala skúška vodou. Podozrivej zviazali ruky a hodili ju do vody. Ak sa neponorila a plávala po hladine, bola čarodejnica - pretože tie sú ľahké, dokážu sa vznášať na metle a teda sa ani neponoria. Ak sa potopila, čarodejnicou síce nebola, za odmenu jej vystrojili riadny kresťanský pohreb. Príručka Kladivo na čarodejnice sa rýchlo rozšírila po celej kresťanskej Európe. Inkvizítori sa predbiehali v počte obetí, ktoré sa im podarilo predviesť na hranicu. Na francúzsko-španielskom pomedzí to bol napríklad Pierre de Lancre, ktorý tvrdil, že pod vplyvom diabla sú všetci obyvatelia územia, ktoré mu zverili, a za štyri mesiace upálil šesťsto ľudí. V Lotrinsku dal Nicolas Rémy údajne upáliť dva- až tritisíc ľudí. Procesy s čarodejnicami neobišli ani naše územie a zakázali ich až za vlády Márie Terézie. Poslednou obeťou honu na čarodejnice v Európe bola údajne Anna Goldiová, ktorú sťali v Zürichu v roku 1782 na základe krivého obvinenia jednej zámožnej ženy.
Referat poskytol: lilac0


Čo poviete na inkvizíciu?

25. ledna 2007 v 12:55 | Th()mas |  Ankety
Čo poviete na inkvizíciu?

Rekatolizácia

25. ledna 2007 v 12:51 | lilac0 |  Historické obdobia
Poslednou snahou o vyriešenie konfliktu medzi katolíkmi a protestantmi bol Tridentský koncil. Nestačilo, že sa katolícka cirkev postavila reformácii na odpor. Musela sa aj sama reformovať. Toto poslanie mal splniť koncil v Tridente, severotalianskom meste, ktoré v tých časoch ležalo na habsburskom teritóriu.

Tridentsky koncil bol otvorený v decembri 1545 a trval s viacerými prerušeniami až do roku 1563. Zvolal ho pápež Pavol III. Rokovania boli dvakrát prerušené, a to v roku 1549, pretože zomrel pápež Pavol III. a v roku 1555 po tom, čo pápež Július III. odmietol rokovať s protestantmi a oni s ním. Jeho cieľom bolo definovať katolícke učenie a obhájiť ho pred všetkými prúdmi. Koncil túto úlohu splnil a ustanovil deliacu čiaru medzi katolíkmi a protestantmi:
- zotrval na predstave, že človek má slobodnú vôľu, že Boh nepredurčuje ľudí úplne na vyvolených a zatratených, že aj skutky a nielen viera človeka ospravedlňujú

- sväté knihy sú prameňom pravdy a iba Duch Svätý ich umožňuje vykladať. Preto musia veriaci poslúchať oficiálnu interpretáciu cirkvi, to značí tradíciu, a nie vlastný, slobodný výklad.

- bol vytvorený a vydaný nový katechizmus Rímsky breviár

- boli ponechané všetky sviatosti, podporil aj uctievanie tých, u ktorých sa možno uchádzať o príhovor u Boha

- uznal najvyššiu autoritu pápežskej moci

- obmedzil hromadenie cirkevných úradov v rukách jednotlivca

- každý katolícky cirkevný musel zložiť predpísané vyznanie viery, čím vyjadril katolícku pravovernosť

- založili kardinálske kongregácie pre misie a ochranu viery
Skutočná katolícka reforma záležala od činnosti biskupov, ktorí ju zavádzali do praxe. Významným reformátorom bol taliansky biskup Karol Boromejský (milánsky biskup)
Dôležité miesto v dejinách rekatolizácie zaujali nové rehole. Najvýznamnejšou reholou bola Spoločnosť Ježišova. Jej zakladateľom bol Ignác z Loyole. 27. 9. 1540 pápež Pavol III. schválil rehoľné stavy. Jezuiti boli jedným z najdôležitejších orgánov katolíckej cirkvi vykonávajúci rekatolizáciu v praxi. Boli pevne organizovaní, charakteristickí boli náboženskou askézou (prísny spôsob života), vytrvalosťou, aktivitou. Najvýznamnejším ťažiskom ich práce spočívalo v ich pedagogickej činnosti. Boli dobrí pedagógovia, zakladali sa jezuitské kolégiá. V roku 1556 mala rehoľa iba 1000 členov, koncom 17. storočia vzrástol počet členov na 20 000. Hlavnými predstaviteľmi boli: František Xaverský, Petrus Faber, Diegoma Lainéz, Nicolas Alfons, Alfonz Salmerón
Ďalšou reholou boli Uršulínky, ktorý sa ako prvý začal zaoberať výchovou dievčat, a založila ju Angela Merici.
Referat poskytol: lilac0

Reformácia

25. ledna 2007 v 12:40 | lilac0 |  Historické pojmy
Pod reformáciou rozumieme v európskych dejinách veľké náboženské hnutie usilujúce sa o nápravu veľkej západnej cirkvi.
Mali 2 hlavné ciele:
-návrat k presnému dodržiavaniu etických zásad ako sú v Biblii.
-odstránenie svetskej moci cirkvi
Koncom stredoveku a začiatkom novoveku vzrástli sociálne nepokoje jednotlivých vrstiev spoločnosti, najvýraznejšie v Nemecku. V tejto situácii sa cirkev snažila zvýšiť svoje príjmy zavedením poplatkov. Na čele cirkvi stáli pápeži ako Július II., ktorý viac myslel na politiku a na vojnu než na kresťanstvo. Ukazoval sa v plnej zbroji na čele svojich žoldnierov. Ďalším pápežom bol Alexander VI, ktorý viedol výstredný spôsob života, v ktorom nechýbali ani zločiny.(Borgiovci)
Na začiatku nemeckej reformácie bol augustiánsky mních Luther. Počiatky jeho duchovnej činnosti sú spojené s verejným vystúpením proti predávaniu odpustkov. 31. októbra 1517 pribil na dvere kostola vo Witenbergu 95 téz, v ktorých odmietol predávanie odpustkov a kritizoval viaceré dogmy oficiálneho cirkevného učenia - oficiálny začiatok reforiem. Lutherových 95 téz vzbudilo u cirkvi značnú pozornosť. Významný katolícky teológ a polemik Ján Each vo svojej reakcii na tézy dokázal príbuznosť Lutherových a Husových názorov. Konštatoval, že Husovo učenie bolo považované za kacírske a podľa neho bolo takým aj Lutherovo. V roku 1520 vydal pápež Lev X. bulu Exxurge Domine, ktorá odsúdila Luthera za to, že hlásal názory protichodné so sv. Písmom. Dostal 60 dní na odvolanie svojho učenia. 3. januára 1521 bol exkomunikovaný.
V roku 1521 sa vo Wormse konal ríšsky snem, kde bol pozvaný aj Luther. Tu sa mal zodpovedať pred cisárom Karolom V. a pápežským legátom. Luther neustúpil zo svojej pozície ani v jednom jedinom bode. Učenie neodvolal a zo snemu odišiel. Po sneme sa Luther uchýlil k saskému kurfirstovi Fridrichovi Múdremu na Wartburg. V máji 1521 Karol podpísal tzv. Wormský edikt, v ktorom obvinil Luthera z kacírstva a neposlušnosti proti autoritám. Vo Wartburgu začal Luther prekladať Nový Zákon do nemčiny. Jeho Biblia je prvým veľkým textom nemeckej literatúry v modernom jazyku. Lutherova zásada, že sv. Písmo je jediná autorita viedla k tomu, že rôzni ľudia ho rôzne vykladali. Tak začali v protestantskom hnutí vznikať rôzne konfesie - vierovyznania. Roku 1525 vypukla v Nemecku veľká sedliacka vojna. Roľníci žili v biede a boli feudálnymi pánmi a kniežatami utláčaní. Namiesto aby sa Luther postavil na čelo hnutia, vedeného mnohými, ktorí ho obdivovali, Luther odsúdil povstanie roľníkov. Ešte v tom istom roku sa oženil s Katarínou von Bora, mníškou , ktorá opustila svoj kláštor. Vodcom povstania bol Tomáš Münzer. Povstanie bolo nakoniec potlačené.
Roku 1529 sa konal ríšsky snem, na ktorom sa katolícka strana vedená Karolom V. pokúsila potlačiť reformáciu tým, že o nej dala hlasovať, či je správna alebo nie. Zástancovia reformácie protestovali, pretože o teologických otázkach a o ich pravdivosti nie je možné hlasovať. Podľa tohto protestu stúpenci reformácie dostali pomenovanie protestanti. Roku 1530 sa konal ďalší ríšsky snem s Karolom V. v Ausburgu. Hovorcom protestantov sa stal Filip Melanchton. Filip vypracoval tzv. augsburské vyznanie viery - základ teológie Lutherovej cirkvi. Keď sa Luther vyslovil proti rímskej cirkvi a propagoval ,,slobodný výklad" Biblie, staval sa za to, aby kniežatá, ktoré sa prihlásili k reformácii, mohli disponovať cirkevným majetkom a právom vládnuť nad cirkvou ich krajiny. Na týchto základoch vznikla v rokoch 1526-1538 v Sasku nová cirke, ktorú luteráni prevzali ako model. Kniežatá vymenúvali farárov, ktorí dozerali na pôsobnosť cirkevných obcí. Duchovní dostali právo ženiť. Mariánsky kult a uctievanie svätých bolo zrušené, obrazy a sochy boli na mnohých miestach z kostolov odstránené. Dve sviatosti, ktoré ešte Kristus zaviedol a spomínajú sa v Biblii, si protestanti ponechali: krst a Večeru Pána. Bohoslužba sa konala iba v nedeľu, v národnom jazyku a so zjednodušeným obradom.
Z presvedčenia , dosť často aj z politickej vypočítavosti prestupovali početné kniežatá do novej cirkvi. Zmena zasiahla všetky vrstvy v ríši. Okrem saského kurfirsta pripojili sa k luteránskemu učeniu krajinský gróf v Hesensku, veľmajster nemeckého rádu, početné nemecké mestá a zemepáni menších územných celkov, ale aj Švédsko, ktoré viedlo v rokoch 1523-1524 vojnu proti Dánom. Po porážke vo vojne so Švédskom stalo sa aj Dánsko luteránskou krajinou. Početných prívržencov mali luteráni aj v Nizozemsku.
Šírenie reformácie po Európe vyvolalo mnohé konflikty. Kniežatá a feudáli boli zrazu rozdelení na 2 kresťanské viery, pričom obidve si nárokovali právo byť dominantnou. Po ďalších bojoch zvolal cisár Karol V. koncil do Speyera, kde presadil právo luteránskym kniežatám ponechať si vieru, avšak za podmienky, že nebudú túto vieru šíriť mimo svojho územia. Luteránske kniežatá však aj tak boli nespokojné a chceli úplnú slobodu. Spojili sa s mestami, kde sa ujali Lutherove či iné protestantské myšlienky a vytvorili roku 1531 šmalkaldský spolok. Skrze neho viedli vojnu proti katolíckym feudálom. Až v apríli 1547, rok po Lutherovej smrti, porazil Karol V. šmalkaldský spolok. Keď sa zdalo, že protestantov zlomí, prišiel zvrat. V obavách z posilnenia cisárskej moci na svoj úkor sa proti nemu spojili aj katolícke kniežatá.
Cisárovi neostávalo nič iné ako uzavrieť v roku 1555 tzv. augsburský mier, ktorý znamenal akési uznanie (aspoň dočasné) právo protestantov na svoju vieru. Augsburský mier síce zaručoval náboženskú slobodu, ale iba pre šľachticov a zemepánov. Potvrdilo sa Cuius regio, eius religio (koho pôda, toho náboženstvo) , čo v praxi znamenalo, že ľudia vyznávali náboženstvo krajiny, v ktorej žili. Rozhodne sa tu však prejavilo aj jedno individuálne právo a to právo jednotlivca vysťahovať sa do krajiny, kde sa vyznávalo náboženstvo, ktoré považoval za správne.
Dve tretiny Nemecka boli luteránske. Karol V. bol už unavený z týchto sporov, a preto odstúpil.
Zwingli: mnohí protestanti považovali Luthera za príliš umierneného. Tak napríklad Ulrich Zwingli, kňaz v Zürichu. Spočiatku nasledoval Lutherovo učenie, ale potom vypracoval 67 článkov. Jeho program spočíval v: cirkev oslobodená od odpustkov, oslobodená od pôstov, sviatkov, bez celibátu, bez spovede, zaviedol modlitebné mrmlanie. Zavrhoval inštitúciu pápežstva rovnako ako Luther. Okrem Zürichu sa k nemu pripojili aj mestá Bazilej a Bern.
Kalvín: protestantizmus sa rozšíril i do Ženevy, kde na čelo hnutia sa dostáva Jan Kalvín. Základom jeho učenia bolo učenie o predestinácii (predurčenie). Boh všetko vopred určil i to , kto bude spasený a kto zatratený. Okrem toho verili vo všemohúcnosť milosti Božej, ktorá jedine môže človeka zachrániť. Zavrhol niektoré sviatosti, schvaľoval sobáše kňazov a bohoslužbu vykonával v ľudovej reči. Avšak na rozdiel od Luthera neveril na prítomnosť Krista v chlebe a víne. Kalvínovi sa podarilo ovládnuť Ženevu a zriadil teokraciu (vláda duchovnej moci). Kalvinizmus je najprísnejší.
Kalvinizmus sa rozšíril predovšetkým v Škótsku (presbyteriáni), v Nizozemsku, v Čechách, Anglicku a Francúzsku, ale i v Poľsku a Uhorsku našiel svojich priaznivcov.
Situácia vo Francúzsku:
Od roku 1559 do roku 1598 bolo Francúzsko dejiskom ukrutných náboženských vojen. Časť Francúzov prijala protestantský kalvinizmus. Väčšina však zostala katolíkmi, ale protestanti (hugenoti) boli vplyvní. Patrilo medzi nich veľa šľachticov, obchodníkov a remeselníkov. Najprv hugenotov tolerovali, no katolícka šľachta (predovšetkým rod Guisovcov) a vplyvy zo zahraničia situáciu veľmi skomplikovali. Na francúzsky trón zasadol r. 1560 10-ročný kráľ Karol IX., vládla však jeho matka Katarína Medicejská, ktorá podporovala katolíkov. Roku 1562 nechali katolícki Guisovci pobiť veľa hugenotov. No známy je predovšetkým masaker ,,bartolomejskej noci" , vyvraždenie tisícov hugenotov. Stalo sa tak na príkaz kráľa Karola IX. a jeho matky Kataríny Medicejskej 24. augusta 1572. Umiernení občania boli zhrození a konflikt vypukol medzi extrémistami a umiernenými, ale aj medzi katolíkmi a hugenotmi. Roku 1574 sa kráľom Francúzska stal ďalší syn Kataríny Henrich III. Konal však pod vplyvom svojej matky a vojna pokračovala. R. 1576 uzatvoril Henrich so všetkými stranami mier z Beaulieu, ktorý však nezabránil nepokojom. Henrich de Guise založil katolícku ligu (Svätá liga), ktorá stála v opozícii proti mierovej zmluve, a náboženské problémy ešte vzrástli. Katolíci sa spojili so Španielskom a ďalšími katolíckymi krajinami a snažili sa zabrániť možnosti, že na francúzsky trón nastúpi hugenot Henrich Navarský. Vypukol medzi nimi konflikt. Henrich de Guise sa počas protikráľovského povstania v Paríži zmocnil vlády nad mestom, ale krátko nato ho nechal Henrich III. zavraždiť. V roku 1589 Henrich III. zomiera a na trón nastupuje Henrich Navarský. V záujme upokojenia situácie v krajine prestúpil na katolícku vieru. V roku 1598 sa náboženské vojny skončili po vydaní Nantského ediktu, ktorý dovoľoval protestantom vo Francúzsku slobodne vykonávať bohoslužby a garantoval im opevnené miesta, ktoré si smeli brániť vlastnými vojenskými jednotkami. Roku 1629 tieto mestá stratili na nátlak kardinála Richelieua a edikt Ľudovít XIV. roku 1685 odvolal.
Situácia v Anglicku:
Tu mala reformácia iný priebeh, lebo pre cirkev bolo ťažšie sem zasahovať. Kráľ Henrich VIII. , ktorý roku 1509 nastúpil na trón, bol katolíkom a nepriateľom luteránstva. Keďže nemal so svojou manželkou Katarínou Aragónskou mužského potomka, chcel sa s ňou rozviesť a oženiť sa s Annou Boleynovou. Keď pápež odmietol tejto jeho požiadavke vyhovieť, nariadil kráľ spojenectvo s Rímom zrušiť. A tak v roku 1534 nastáva odluka anglikánskej cirkvi od Ríma vydaním supremačného aktu - nie pápež, ale kráľ bol teraz jediným pánom nad cirkvou v Anglicku. Parlament tieto supremačné akty schválil. Kto odmietol supremačný akt, bol popravený. Kráľov kancelár Thomas Cromwell sa ujal výstavby novej cirkvi. Kláštory boli zatvorené, ich majetky zabavené a potom rozpredané. Po Henrichovej smrti roku 1547 sa stal kráľom jeho syn Eduard VI., ktorý zomrel vo veku 16 rokov. Za neho panoval jeho strýko, ktorý bol protestantom. Parlament tak zrušil prenasledovanie protestantov a štátnym náboženstvom sa stalo umiernené protestantské náboženstvo. Dcéra Henricha Mária Tudorová opäť zaviedla katolícke náboženstvo. Po jej smrti roku 1558 na trón nastupuje ďalšia Henrichova dcéra Alžbeta I. No pápež jej nároky na trón neuznal a exkomunikoval ju z katolíckej cirkvi. Ona odvolal anglického vyslanca z Ríma a obnovila anglikánsku cirkev.
Referat poskytol: lilac0


Púnske vojny

24. ledna 2007 v 19:58 | lilac0 |  Historické obdobia
V roku 814 pred n. l. na severnom pobreží Afriky Féničania založili obchodnú kolóniu Kartágo. Veľmi rýchlo rástlo a bohatlo. Vhodné prírodné podmienky pomáhali rozvoju poľnohospodárstva. Severoafrická pôda bola mimoriadne úrodná a zaručovala Kartágincom bezpečné zásobovanie. Na veľkostatkoch sa pestovalo obilie, vinná réva, olivy. Vo veľkom využívali prácu otrokov. Tieto okolnosti nepochybne napomohli k tomu, že Kartágo mohlo sústrediť svoju pozornosť na more a obchod. Sprostredkovávali výmenu tovaru v širokom merítku. Z vlastných zdrojov dodávali záujemcom koberce, látky, olivový olej a slonovinu získanú z afrického vnútrozemia. Z dovážaného tovaru ponúkali zvlášť kovy- cín, hispánske striebro a meď. Kartágo disponovalo veľkou armádou i silným loďstvom. Avšak ich veľká armáda im nedávala záruku, že sa v čase vojny môžu na ňu za všetkých okolností spoľahnúť, pretože bola zložená zo žoldnierov z najrozmanitejších končín. Kartáginskí občania slúžili v armáde len v čase krajného nebezpečenstva. Vo vojnách využívali i slony. Politická moc v meste bola v rukách úzkeho okruhu ľudí- bohatých Kartágincov. Z nich bol tiež zložený senát i rada o 30 členoch, z ktorých boli na jeden rok volený dvaja vládcovia. Kartágo sa stalo jedným z najvýznamnejších miest celého stredomorského pobrežia.
Kartágo spočiatku udržiavalo priateľské styky s Rímom, medzi oboma štátmi boli dokonca uzavreté priateľské zmluvy. Zjednotenie Itálie pod rímskou mocou a preniknutím Rimanov do južného cípu zeme však viedlo k tomu, že sa tieto priateľské vzťahy začali meniť. Kartágo a Rím začali medzi sebou súperiť o politickú a obchodnú moc v Stredomorí, čo viedlo k púnskym vojnám. (Púni je latinské pomenovanie Kartágincov)
Príčinou prvej púnskej vojny bol spor medzi Kartágom a Rímom o Sicíliu, ktorá mala výhodnú strategickú polohu a bohaté hospodárstvo. V západnej časti ostrova si Kartáginci budovali od konca 5. st. pred n. l. niekoľko osád, ktoré sa stali východiskovými bodmi kartáginského vplyvu na Sicílii. Východná časť ostrova bola v rukách Grékov, kde vládol kráľ Hierón. Kartágu sa podarilo priblížiť k hraniciam Rímskej ríše. Až v tom okamžiku si Rimania začali uvedomovať nebezpečie, ktoré pre nich znamenala kartáginská aktivita na Sicílii. Napriek tomu však musel rímsky ľud vyvinúť silný nátlak na konzervatívnu senátnu politiku, aby sa Rimania vojensky angažovali na sicílskom území. Až potom vstúpili rímske vojská na Sicíliu a prinútili Kartágincov odísť z Messany. V tom okamžiku sa však na stranu Kartágincov pridal kráľ Hierón, ktorý žiadal stiahnutie rímskej posádky z mesta. Napätú situáciu vyriešilo v roku 264 pred n. l. rímske rozhodnutie vyhlásiť Kartágu vojnu. Rimania dosiahli určité úspechy na súši, zatiaľ čo Kartágo malo výhodu v námorných bojoch. V roku 256 pred n. l. preplavili konzuli M. Atilius Regulus a Lucius Manlius Vulos do Afriky 15 000 mužov, ktorí mali poraziť Kartágo. Rimania však precenili svoje sily. Xanthippos, ktorý stál na čele kartáginského vojska, porazil v roku 255 pred n. l. Rimanov a spôsobil im také straty, že od ďalších operácií v Afrike upustili. Od roku 247 pred n. l. velil kartáginským jednotkám vynikajúci stratég Hamilkar Barkas, ktorý útočil i na italské pobrežie. Preto im Rimania v roku 242 pred n. l. zablokovali svojim loďstvom kartáginské oporné body na Sicílii a zamedzili tak ich zásobovaniu. V roku 241 pred n. l. došlo pri Aegatských ostrovoch k námornej bitke, v ktorej Rimania vedení konzulom Gaiom Lutatiom Catulom dosiahli rozhodujúce víťazstvo. (Dosiahli ho aj vďaka tomu, že zajali jednu kartáginskú loď a podľa nej si postavili vlastné loďstvo. Na lodiach vybudovali sklápacie mostíky a bojovalo sa akoby na zemi.) Kartáginci sa snažili čo najrýchlejšie vojnu ukončiť. Mierovou zmluvou Rimania donútili Kartágincov opustiť Sicíliu, ktorá sa dostala pod rímsku nadvládu ako prvé zámorské územie -prvá provincia. Kartágo bolo tiež prinútené platiť Rímu vysoké vojnové odškodné. Roku 237 pred n. l. Rimania ovládli aj Sardíniu a Korziku.
V prvej púnskej vojne Kartágo utrpelo porážku, avšak jeho moc nebola zlomená. Ako Rímu, tak i Kartágu bolo zrejmé, že nová vojna je nevyhnutná. Najvplyvnejším mužom Kartága sa stal Hamilkar Barkas . Od roku 237 pred n. l. zaujal vedúce postavenie v politike mesta. Hamilkar sa snažil obnoviť veľmocenskú pozíciu Kartága a usiloval sa i o vojenské a hospodárske ovládnutie Hispánie. Kartágincov priťahovalo hlavne hispánske nerastné bohatstvo. Roku 229 pred n. l. Hamilkar v boji proti jednému z hispánskych kmeňov padol a jeho nástupcom sa stal Hasdrubal. Stal sa zakladateľom mesta Nové Kartágo v Hispánii. Boli uzavreté zmluvy medzi Kartágom a Rímom, ktoré vymedzovali sféru rímskeho a kartáginského vplyvu v Hispánii. Hraničnú čiaru medzi nimi tvorili rieka Iberus (dnešné Ebro). Po smrti Hasdrubala sa veliteľom kartáginského vojska stal Hannibal, syn Hamilkara. Hamilkar po svojej smrti zaprisahal syna, aby nikdy neprestal bojovať proti Rimanom. Prvou Hannibalovou vojenskou akciou, ktorá niesla vážne medzinárodné dôsledky, bol útok na mesto Saguntum, ktoré malo priateľské vzťahy s Rímom. Po osemmesačnom obliehaní bolo mesto v roku 219 pred n. l. dobyté. Na začiatku požiadali Sagunťania o pomoc Rím, ten však dlho váhal. Až tvrdý Hannibalov postup voči porazenému Saguntu prinútilo Rimanov k tomu, že požiadali Kartágo o Hanibalovo vydanie. Kartáginci ho odmietli vydať a dali tak poslednú príčinu k vojnovému konfliktu. Druhá púnska vojna sa začala v roku 218 pred n. l. a trvala do roku 201 pred n. l. Rimania chceli vtrhnúť do Afriky a Hispánie zároveň, aby tak zabránili Hannibalovi prísť na pomoc rodnému mestu. Kartáginský vojvodca chcel vtrhnúť do Itálie a preniesť vojnu na územie nepriateľa. Pripraviť vpád do Itálie z mora bol príliš riskantný. Po prvej púnskej vojne Kartágo už nebol pánom mora. Preto Hannibal dal prednosť ceste cez Alpy. Výhodou bolo, že Rimania nečakali útok z tejto strany. Ich loďstvo strážilo pobrežie, kým rímska armáda bola sústredená v Južnej Itálii, odkiaľ mala vtrhnúť do Afriky. Aby zabezpečil pred vpádom samotné Kartágo, Hannibal poslal do Afriky 20 000 vojakov. V Hispánii zanechal svojho brata Hasdrubala s 12 000-vojskom. A tak mohol Hannibal so svojou armádou prejsť cez Iberus, Pyreneje a Alp. Pri prechode stratil polovicu svojej armády, ktorú však neskôr doplnili z galských kmeňov. Hanniabal v priebehu rokov 218 - 217 pred n. l. porazil v niekoľkých bitkách Rimanov (217 pri riečke Trebia a pri Trasimenskom jazere). Najvýznamnejšiu porážku však Rimania utrpeli v bitke pri Kannách v roku 216 pred n. l., kde z 80 000 rímskej armády zomrelo 50 000 vojakov. Hannibal stratil 6000 vojakov. Po bitke pri Kannách začali juhoitalské mestá prechádzať na stranu Hannibala. Stredná a severná Itália však naďalej zachovali vernosť Rímu. Správy o katastrofe pri Kannách vyvolalo v Ríme zdesenie, ale nespôsobilo porazeneckú náladu. V ťažkej situácii Rimania zverili velenie diktátorovi Quintovi Fabiovi Maximovi, ktorý sa vyhýbal priamej zrážke s Hannibalom a útočil len na jeho menšie zásobovacie oddiely. Roku 212 pred n. l. sa Hannibal objavil so svojim vojskom pred bránami Ríma, ale nedosiahol už výraznejší úspech. Hannibalova situácia sa zhoršovala. Problémy so zásobovaním a prísunom nových vojenských síl sa stali ústredným problémom Hannibalovej expedície. Okrem toho stroskotal i po politickej strane. Na svoju stranu nezískal italské kmene. Hannibal sa dostal do izolácie a bol stále odkázaný na pomoc Kartága. Rimania medzi tým vypravili silné vojsko do Hispánie pod vedením Publia Cornelia Scipia. , ktorý postupne ovládol kartáginské mestá. Roku 204 pred n. l. sa Scipio vylodil na území Afriky a Hannibal sa musel aj s vojskom stiahnuť z Itálie. V roku 202 pred n. l. pri mestečku Zama kartáginské vojsko utrpelo zdrvujúcu porážku, čo znamenalo definitívny koniec kartáginského veľmocenského postavenia. Mier bol uzavretý v roku 201 pred n. l. Rimania určili Kartágu tvrdé mierové podmienky:
-Kartágo stratilo územia v Hispánii, muselo platiť vysoké vojenské odškodné, okrem 10 strážnych lodí muselo Rimanom odovzdať loďstvo a Kartágo nemohlo ani na africkom území viesť vojnu. Rimania tak chceli úplne zničiť hospodárstvo Kartága.

Hannibal sa snažil o obnovu hospodárstva porazeného Kartága, ale Rimania žiadali jeho vydanie, a preto ušiel na východ do Malej Ázie. Keď mu hrozilo rímske zajatie, spáchal samovraždu.

K prvým dvom púnskym vojnám dalo podnet Kartágo, tretia púnska vojna však bola umelo vyvolaná. Niektorí Rimania neboli spokojní s tým, že Kartágo ďalej existuje, a hľadali zámienku, ako ho zničiť. Ich spojencom v Afrike bol numidský kráľ Massinisa, ktorý vyprovokoval pohraničné zrážky s Kartágom. Podľa mierovej zmluvy mohli Kartáginci viesť vojnu len so súhlasom Ríma a keď sa bránili, Rimania im vypovedali vojnu (149 - 146 pred n. l.). Zhromaždili silné loďstvo a pozemné vojsko, obľahli Kartágo na mori i na pevnine a odrezali ho od ostatného sveta. Kartáginci boli ochotní jednať o mieri, ale rímsky veliteľ Publius Cornelius Scipio Africanus Mladší stanovil tak tvrdé podmienky, že Kartágo sa vzchopilo k zúfalej obrane. V roku 146 pred n. l. bolo Kartágo porazené a zrovnané so zemou. Miesto, na ktorom stálo bolo prekliate, a tým sa malo zabrániť obnove mesta. Zo 700 000 obyvateľov sa asi 50 000 dostalo do otroctva, ostatní zahynuli pri obrane mesta. Tak Rím zlikvidoval svojho najväčšieho súpera a konkurenta v západnom Stredomorí a rozšírili svoje územie o nové provincie.

Referat poskytol: lilac0

Kresťanstvo

24. ledna 2007 v 17:44 | lilac0 |  Historické pojmy
Kresťanstvo vzniklo v Palestíne na základe židovskej tradície a zároveň ako jej plod v diele jednoduchého nazaretského tesára, Ježiša v 1. st. Palestína bola pod nadvládou Ríma od r. 64 pred Kr. po tom, čo ju dobyl vojvodca Gnaeus Pompeius Magnus.

Okolo r. 27 začal Ježiš Kristus verejne vystupovať. Jadrom jeho učenia je láska a úcta človeka k Bohu a svojmu blížnemu. S jeho účinkovaním sa spájajú aj mnohé zázraky. Po tom čo tri roky putoval ako kazateľ, bol ukrižovaný na príkaz rímskeho prefekta Judey Pontia Piláta, ktorý podľahol nátlaku jeruzalemských židovských hodnostárov. Ako sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov, kresťania boli spočiatku skromnou sektou , ktorá prijímala medzi seba len Židov. Všetko sa však zmenilo dňom obrátenia jedného vzdelanca, ktorý bol na ceste do Damasku a ktorý až do vtedy kresťanov prenasledoval. Volal sa Saul, bol Žid a zároveň rímsky občan z Tarsu. Prijal meno Pavol. Kresťanstvo chápal ako náboženstvo, ktoré sa obracia na všetkých ľudí - na Židov aj na pohanov.
Kresťanstvo fascinovalo ľudí svojou ľudskosťou a svojím ideálom Boha , ktorý postavilo proti rímskemu náboženstvu, ktorého božstvá boli poznamenané všetkými necnosťami ľudí. Pre otrokov znamenalo akiste útechu a nádej byť prinajmenšom pred Bohom rovný ostatným. Od bohatých a vládnucich si vyžadovalo isté obete. Predsa však kresťanstvo nachádzalo ohlas v cisárskom paláci či vilách boháčov, ako aj medzi biediacimi obyvateľmi veľkých miest. Úsilie dosiahnuť vyššie hodnoty nachádzalo svoje naplnenie v kresťanstve. Že sa toto nové učenie dostalo ,,do obehu" v príťažlivej podobe, bolo zásluhou Pavla z Tarsu. Už pomaly po celom svete sa utvárali malé skupinky veriacich a z nich potom ďalej vznikali nové spoločenstvá. Spočiatku sa šírilo vo východných provinciách Rímskej ríše a potom malo to šťastie, že jeho dvaja veľkí apoštoli, Peter a Pavol, prišli do hlavného mesta Ríma. Rímska ríša mala vynikajúcu cestnú sieť, spájajúcu navzájom jednotlivé mestá. Tieto cesty sa považovali za bezpečné a prvotné kresťanstvo sa šírilo pozdĺž nich. Ťažko možno sledovať a opísať šírenie kresťanstva v prvých dvoch storočiach jeho existencie. V tých časoch boli za svoju vieru prenasledovaní a schádzali sa tajne, napr.v katakombách.
Vďaka životopiscovi rímskych cisárov Suetoniovi sa dozvedáme, že ešte v roku 49 si cisár Claudius zamieňal kresťanov za Židov. Rozhodol sa, že ich všetkých vyženie, lebo v dôsledku "podnecovania istého Chrestosa" boli zodpovední za nepokoje. V nasledujúcich rokoch sa počet kresťanov zvyšoval. Väčšina Rimanov ich však pokladala za jednu z početných východných siekt, ktorá mala mať krvavý kult. Roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím a pri vyšetrovaní požiaru našiel "vinníkov" v kresťanoch. Kruto ich prenasledoval. Za jeho vlády zahynulo množstvo kresťanov. Nepriateľský postoj ku kresťanom sa prejavoval aj počas vlády cisára Domiciána, Hadriána, Antónia Pia, Marka Aurélia, Comoda. Septimus Severus v roku 202 zakázal prestup na kresťanstvo pod trestom smrti a zahájil tak zúrivé prenasledovanie kresťanov. Za Caracally, Elgabala a Severa Alexandra žili kresťania v relatívnom pokoji. Novú vlnu nenávisti ku kresťanom v 3. st spôsobili vojenské porážky, ohrozenie hraníc, drahota a hladomor vo vnútri ríše, odklon od starých bohov a príklon k orientálnym kultom. Jedným z hlavných dôvodov prenasledovania kresťanov bolo aj ten, že sa odmietli zúčastňovať na kulte uctievajúcom zbožšteného cisára. Tento kult bol zároveň tmelom, ktorý spájal Rímsku ríšu a zabezpečoval jej jednotu. Preto boli kresťania mnoho ráz prenasledovaní, počnúc rokom 64 za Nera až po roky 303 a 305 za Diokleciána, ktorý videl v takomto správaní nebezpečné porušovanie disciplíny. Preto vydal niekoľko ediktov proti nim a začal ich prenasledovať. Kresťanov prepúšťali z armády, boli zakázané kresťanské bohoslužby, ich kostoly mali byť rozobraté, posvätné knihy spálené. Nemohli už zastávať verejné úrady, kresťanských kňazov vyzvali, aby obetovali podľa pohanského spôsobu. Každé odmietnutie týchto nariadení sa trestalo smrťou. Mnohých kresťanov popravili a mnohí odpadli od svojej viery.
Odstúpením Diokleciána roku 305 viedlo k dlhej občianskej vojne. Za nového vládcu bol zvolený v roku 306 vojakmi Konštantín, jeden z tetrarchov vládnuci nad Galiou a Britániou. Urobil viacero opatrení v prospech kresťanov. V roku 313 vydal Milánsky edikt. Kresťania získali právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Všetky majetky, ktoré im štát zabavil, sa im vrátili, a to dokonca aj vtedy, keď už boli scudzené v prospech niekoho tretieho. Neskôr cisárska vláda rozhodla, že kňazi majú byť oslobodení od verejných daní. Zároveň sa proti pohanom prijímali čoraz tvrdšie opatrenia. Rok 313 bol, ako sa vraví, prvým rokom "cirkevného mieru". Z polohy prenasledovaného sa kresťanstvo dostalo do polohy privilegovaného. Cirkevné majetky boli oslobodené od pozemkovej dane, kostoly nadobudli právo prijímať majetky odkázané v ich prospech. Vďaka cisárovej matke sa začali stavať kostoly v Palestíne, predovšetkým v Betleheme a Jeruzaleme. Odvtedy sa tieto mestá vo Svätej zemi stali cieľom nespočetných pútnických ciest. Na rímskych minciach sa začali raziť kresťanské symboly. Zaviedol sa nový spôsob prepúšťania otrokov, tzv. oslobodenie pred biskupom. Povinnosťou sa stalo svätenie nedele. Jedno Konštantínove rozhodnutie malo pre vývoj západnej Európy nadobudnúť ďalekosiahly význam, a to premena starého gréckeho mesta Byzantion na druhý Rím. Konštantínopol zažil intenzívny stavebný rozvoj a roku 330 bol vysvätený. Lenže založiť na Východe, v strategicky obzvlášť výhodnej polohe, druhý Rím zároveň znamenalo vybudovať v srdci ríši a cirkvi istú opozičnú silu, ktorá raz mohla zapríčiniť rozchod s Rímom. V roku 325 zvolal Konštantín do Nikaie biskupský koncil, na ktorom prikázal biskupom vyriešiť rozdiely vo viere a spísať jednotnú doktrínu.
Roku 337, Keď Konštantín zomrel, kresťanstvo ešte nebolo úplným víťazom. Protiútok pohanstva sa mohol rozpútať hocikedy. Stalo sa tak za cisára Juliána sídliaceho v Paríži. Bol presvedčený, že pohanstvo má tú výhodu, že môže byť syntézou viacerých učení. Okrem toho mohlo podľa neho Rimanom sprostredkovať "národnú ideu", kým univerzálne, kozmopolitné kresťanstvo sa už pre svoju podstatu nestaralo o štát, ba ani o hranice. Napriek prenasledovaniu kresťanov v období Juliánovej vlády sa však víťazné napredovanie kresťanstva už nedalo zastaviť.
Ďalším nebezpečenstvom pre katolícke kresťanstvo predstavovali herézy. Výstižným príkladom na to je ariánska heréza. Stúpenci tohto učenia videli v Kristovi len človeka a tento ich názor sa stal východiskom bludného učenia, ktoré vzniklo v 4. st. a existovalo 3 storočia. Sám Konštantín bol pokrstený ariánskym kňazom a aj jeho tretí syn bol arián. Juliánov nástupca Flavius Claudius Jovianus bol ochrancom tohto náboženského spoločenstva. Na rozdiel od ariánov nestoriáni tvrdili, že Ježiš má dve prirodzenosti a v dôsledku toho aj dve odlišné podstaty - jednu ako človek a druhú ako Boží syn. Táto heréza sa šírila predovšetkým v Chaldejsku, Perzii a Indii. Ďalším bludným učením 5. st. bol monofytizmus, podľa ktorého Ježiš mal len jednu - božskú prirodzenosť vo "formálnej" ľudskej telesnej schránke. Monotelisti zase verili na dve prirodzenosti Krista- božskú a ľudskú, ktoré sú podriadené jedinej vôli božskej.
Konečný príklon Rimanov k pravovernému kresťanstvu bol dielom cisára pochádzajúceho z Hispánie. Teodosiovi I. sa podarilo znovu zjednotiť obrovskú ríšu , trvalým výsledkom tohto jeho úspech však ostal iba triumf kresťanstva.
Kľúčový význam pre vývoj kresťanskej cirkvi mala inštitúcia pápežstva. Od začiatku mala rímska cirkevná obec a rímsky biskup uznávané postavenie na základe skutočnosti, že bol priamym nástupcom apoštola sv. Petra. Ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty - Alexandria, Antiochia, ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista - mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem. Ako Rím vykonával dozorné práva v cirkevných otázkach (potvrdzoval a svätil zvolených biskupov, zvolával a riadil synody a bol odvolacou inštitúciou pre biskupské otázky) v Itálii, tak ich vykonávalo Kartágo v severnej Afrike ,Alexandria v Egypte, Antiochia v Sýrii... Nová situácia nastala, keď Konštantín preložil svoje sídlo z Ríma do Konštantínopolu. Politické ťažisko sa tým presunulo na Východ a tým klesol politický význam Ríma, ale zaistilo to rímskemu biskupovi samostatný vývoj v cirkevnej oblasti. Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe. Všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe. Tým rástol význam Ríma.
Po páde Západorímskej ríše vzrástol význam Konštantínopola. Neuznával nadradenosť rímskeho biskupa, a to bolo dôvodom neustálych rozporov. Postupne sa vyostrovalo napätie medzi západorímskou (rímsky pápež) a východorímskou (cisár) cirkvou.
Referat poskytol: lilac0

Uniformy 1. svetovej vojny - Francúzska Armáda

23. ledna 2007 v 19:29 | Th()mas |  Uniformy a hodnosti
Francúzske uniformy:

Avari, Samova ríša a Nitrianske kniežatstvo

22. ledna 2007 v 17:52 | lilac0 |  Historické pojmy
Územie dnešného Slovenska bolo osídlené už pred príchodom Slovanov prevažne germánskymi kmeňmi. V 5. st. územie Slovenska zaznamenalo výraznejší pohyb obyvateľstva. V priebehu prvej polovice 5. st. sa najmä západná a južná časť nášho územia stala súčasťou ostrogótskeho panstva a nadväzne Hunskej ríše. V súvekom obyvateľstve prevládala multietnickosť a popri kvádskych Svéboch tu krátko žili aj Skirovia a Góti. Koncom 5. st. sa prechodne usadili na území Záhoria a južnej Moravy Herulovia. Územie východného Slovenska sa stalo v tomto období okrajovým územím novovzniknutej ríše Gepidov. Na konci 5. st. sa objavili Longobardi s dotykom juhozápadného Slovenska. Po odchode Longobardov a iných kmeňov z oblastí na strednom Dunaji sa postupne vytrácalo germánske osídlenie a v istej symbióze ho prevrstvovalo slovanské obyvateľstvo. Nastal čas rozsiahlejšieho dosídľovania regiónu predovšetkým slovanským etnikom.
Avari:
Avari sa stali dočasnými spojencami Longobardov, s ktorými zničili ríšu Gepidov v Potisí a od roku 568 s kaganom Bajanom ovládli rozľahlý priestor na strednom Dunaji. Začali vytvárať Avarský kaganát a podmanili si panónskych Slovanov. V tomto období dosiahli v strednej Európe istý vrchol svojej moci. Ich bývali spojenci Longobardi z obavy pred ich výbojnosťou roku 568 dobrovoľne opustili svoje osady v Zadunajsku a odišli do severnej a strednej Itálie. Ovládli Pádsku nížinu, v ktorej vytvorili svoje panstvo . Moc Avarov vzrástla najmä po roku 582, keď z byzantskej moci získali staré rímske centrum Sirmium. Slovania spolu s Longobardmi a Avarmi roku 602 plienili byzantskú Istriu a o rok neskôr panónski Slovania pomáhali longobardskému kráľovi Agilufovi pri dobytí Cremony. O mnohých vojenských aktivitách a povinnostiach Slovanov pre avarského kagana sa podrobnejšie dozvedáme z diel franského kronikára Fredegara. Avari využívali Slovanov ako vojenskú silu a nazývali ich belfuci, pretože sa stavali do dvojitých šíkov.
Nápor Avarov v rokoch 568-670 spočiatku predstavoval len okrajové dotyky s územím severne od Dunaja a v podstate neznamenal jeho trvalejšie vojenské obsadenie. Slovania a Avari však boli odsúdení v tomto prostredí na spoluprácu a tak si dlhým spolužitím vypestovali pomerne vysoký stupeň vzájomného, prevažne nenásilného ovplyvňovania. Avari, pôvodne kočovníci, žili v jutrách - nemali trvalé osady a putovali so svojimi stádami po krajine. Stavali hrinky- kruhové opevnenia. Ich hlavným objektom záujmu bola bohatá Byzancia a Franská ríša. Ojedinelé výpady na sever od Dunaja boli zacielené len na zisk, vojenskú korisť a zabezpečenie kontroly pri pravidelnom vyberaní tribútov od Slovanov.
V prvej polovici 7. st. sa však v prostredí Karpatskej kotliny odohrala dôležitá historická udalosť. Slovania sa v tomto čase začali búriť proti Avarom. Avari každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať. Na lôžko si brávali ich manželky a dcéry. Keď našich predkov prešla trpezlivosť, začali kuť plány, ako poraziť Avarov, ako im neplatiť poplatky, ako ich pokoriť. Rozhodli sa zaútočiť. V tomto čase na inom mieste v oblasti stredného Dunaja sa objavila kupecká karavána, ktorá napriek zákazu obchodovala so zbraňami. Podľa kronikára Fredegara ju viedol franský kupec z kraja senonského menom Samo. Pomohol Slovanom pri úspešnom povstaní, najmä ponukou vojenských služieb. Slovania si ho roku 623 zvolil za svojho kráľa a v niekoľkých bitkách v rokoch 623-624 pod jeho velením porazili Avarov a vymanili sa a spod ich nadvlády. Samovu ríšu nemôžeme posudzovať ako štát. Bol to voľný kmeňový zväz založený na základe dobrovoľnosti zo značne nezávislých kmeňových území.
Franský kráľ Dagobert spočiatku uvítal, že východnú hranicu jeho ríše chráni pred výbojnými Avarmi slovanské spoločenstvo panovníka Sama. Okolo roku 631 sa však vzťahy zhoršili. V Samovej ríši vo veľkom počte zavraždili a o majetok olúpili franských kupcov. To bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom. Dagobert poslal svojho vyslanca Sychária k Samovi s prosbou, aby za kupcov, ktorých jeho ľudia usmrtili, a za tovar, ktorý si neprávom prisvojili, dal náhradu. Samo nechcel Sychária ani len vidieť. Preto sa Sychárius preobliekol do slovanského odevu a predstúpil so svojimi ľuďmi pred Samov zrak. Všetko, čo mu Dagobert prikázal, oznámil Samovi . Ten však odmietol škodu nahradiť a Sychária po roztržke vyhnal. V roku 631 rozzúrený Dagobert vyslal proti Samovi a Slovanom tri armády. Samova ríša úspešne odrážala expanzívne snahy Frankov. Rozhodujúca bitka sa odohrala pod hradiskom Vogatisburg, kde bolo ústredné vojsko Slovanov, ktoré po trojdňovej bitke vojská Frankov dobyli. V tomto boji našiel Samo podporu v lužicko-srbskom kniežati Dervanovi, ktorý mu so svojim vojskom pomáhal, čo svedčí o slovanskej vzájomnosti kmeňov. Samova ríša bola obranným kmeňovým zväzom v časoch, keď Slovania pociťovali najväčšie ohrozenie od Avarov a neskôr aj od Frankov. Rozloha, vnútorné spory a smrť autoritatívneho vodcu, panovníka Sama sa stali príčinou jej rozpadu roku 658. slovania sa opäť dostali pod nadvládu avarskej elity, no ich vzťah už nebol vazalský.
Nitrianske kniežatstvo:
Územie nad Dunajom hospodársky prosperovalo a v tomto prostredí sa formovalo staré Nitriansko, kde Slovania už v niekoľkých generáciách predstavovali najpočetnejšiu etnickú zložku obyvateľstva. Dôkazom týchto spoločenských a hospodárskych zmien bolo dotvárane vojensko-správno-výrobných centier - hradísk. Okrem už spomínanej Nitry k nim patrili Majcichov, Pobedim, Vyšný Kubín, Spišské Tomášovce a Brekov.
Porážkou Avarov sa vytvoril najväčší franský štát v stredoveku. Úpadok moci Avarov pred rokom 795, využili slovanské kmene vo formujúcich sa kniežatstvách naddunajských Slovanov. Za pomoci Frankov sa zbavili avarskej mocenskej elity. Avari, bez politickej elity, boli postupne z veľkej časti pohltení silnejším franským a slovanským spoločenstvom. V regióne dnešnej Nitry sa upevňovala vláda domácej slovanskej dynastie, ktorá stála aj pri zakladaní vlastného štátneho útvaru. Jej moc sa opierala o sústavu nových hradísk a vojenské družiny.
V Nitrianskom kniežatstve nevládol kráľ, ale niektorý zo staršinov, ktorý vynikal statočnosťou, bystrosťou a odvahou nad ostatnými. Staršin alebo vladyka (podľa západného zvyku knieža) bol vodcom domácich kmeňov. Rozhodoval o všetkom. Ako najvýznamnejší z rodu sídlil na rozsiahlom dvorci spolu so svojou družinou a služobníctvom. Najvýznamnejším kniežaťom v Nitre bol Pribina(koniec 8. st.-861). Na Pribinovom dvore bol zaužívaný ceremoniál podľa byzantských a franských zvykov. Nitrianskym kniežatstvom prechádzala známa staroveká Jantárová cesta, Soľná cesta aj ďalšie. Strategicky výhodná poloha Nitry lákala kupcov až z Orientu (podľa archeologických nálezov). Nečudo, že v Nitre vznikla kupecká kolónia, v ktorej pôsobili prevažne franskí kupci. No nechýbali ani kupci zo severu, ktorí ponúkali vlnené prikrývky, severské topánky, vydrie kožušiny atď. Nitrianci vedeli vynikajúco bojovať len vtedy, keď boli napadnutí. Obliekali sa do kožušín. Zdržiavali sa pri rodinnom kozube Bola to patriarchálna rodina. Rody sa stretávali pri obradoch a slávnostiach. Slovieni uctievali veľa bohýň a bohov. O Pribinovi vieme, že odmietol prijať kresťanstvo od susedných Frankov, hoci ho prehovárali a sľubovali mu, že ak prijme kresťanstvo, bude to pre neho a kniežatstvo pokrok. Pramene uvádzajú, že Pribina si vzal za manželku franskú kňažnú- kresťanku, príbuznú salzburského biskupa Adalráma. V roku 828 dal Pribina postaviť prvý kresťanský kostolík, ktorý vysvätil Adalrám, no sám bol pohan. Misijná činnosť sa opierala o kresťanský kostol v Nitrianskom kniežatstve - veľkofarskú cirkevnú inštitúciu a jej predstavený bol organizátorom aktivít po celom kniežatstve. Kresťanstvo šírili franskí kňazi.
V tom istom období sa začína formovať kniežatstvo Morava, kde vládol Mojmír I. Pribina aj Mojmír I. mali početnú vojenskú družinu, ktorá sa vytvárala desaťročia predtým. Sila a túžba po koristi viedla k expanzívnym cieľom a tak sa obe susedné kniežatstvá ocitli pred vzájomným vojenským stretom. Jeden z rozhodujúcich, dobre pripravených a prekvapivých útokov sa najpravdepodobnejšie odohral pri Váhu a zrejme s ním súvisel aj zánik nižného hradiska Pobedim. V nových pomeroch jeho funkciu postupne prebralo nové veľkomoravské centrum - veľmožský dvorec Ducové. Porážkou sa skončila zvrchovanosť Nitrianskeho kniežatstva, knieža Pribina s rodinou a s časťou vojenskej družiny jeho územie opustil. Mojmír I. nechcel likvidovať obsadený vyspelý a dobre organizovaný politický útvar a tak sa začal proces zjednocovania Moravy a Nitrianska. Nitriansko začalo plniť úlohu údelného kniežatstva.
Pribina so svojou družinou sa uchýlil k správcovi Východnej marky Ratbodovi. V rokoch 840-846 dostal Pribina od východofranského kráľa Ľudovíta Nemca do léna územie pri Blatenskom jazere. Od roku 847 sa toto léno spomína už ako vlastné Pribinovo kniežatstvo. Centrom kniežatstva bol Blatnohrad. Tu začal zhromažďovať početné obyvateľstvo. Staval a dal postaviť nové kostoly v Dudleipine, Ussitine, Betovii,... Boli to nielen kostoly, ale aj strategické centrá, hospodárske, kultúrne, vojenské a iné stavby. Pribina zahynul v boji začiatkom roku 861. Správu kniežatstva po Pribinovi prevzal jeho syn Koceľ.
Referát poskytol: liac0

USA v 19. storočí - 2.časť

22. ledna 2007 v 17:35 | lilac0 |  Historické obdobia
Missourský kompromis:

R 1820 Únia prijala dva nové štáty, a to slobodný Maine a otrokársky Missouri, aby sa v Únii zachovala parita medzi otrokárskymi a protiotrokárskymi štátmi. Tá sa mala zachovať aj v budúcnosti. Postupne sa však vzťah J a S vyhrocoval. Je takmer nemožné na území jedného štátu zachovať 2 rôzne spôsoby života a 2 spôsoby výroby.

Vojna - Juhu proti Severu:

Roku 1860 vo voľbách zvíťazila republikánska strana, ktorá reprezentovala politiku severu. Posilňovalo sa právo moci ústrednej vlády. Jej kandidát Abrahám Lincoln patril k odporcom otrokárstva, zároveň sa zasadzoval za pôvodné zásady usporiadania Únie, teda väčšiu samostatnosť členských štátov. Ďalšou kvapkou sa stal spor o charakter budúceho štátu - Kansas či má byť otrokársky, alebo slobodný.

Víťazstvo republikánov naznačovalo, že sa posilní centralizácia a politická prevaha S nad J. Južné štáty sa preto rozhodli vystúpiť zo zväzku Únie. Vo februári 1861 vytvorilo 11 štátov tzv. Konfederované americké štáty. Vojská nového štátu v apríli zaútočili na vojenské pevnosti, ktoré boli na ich území a zostali verné Únii. Tak vypukol vojenský konflikt. Bojovalo sa hlavne preto, či sa na severoamerickom kontinente zachová jednotná Únia, ale aj akú bude mať podobu. Spočiatku mala prevahu armáda Juhu, neskôr však armáda Severu kvôli väčšej hospodárskej i demografickej sile. Prezident Lincoln sa snažil o kompromis, no vydal Vyhlásenie o oslobodení, ktorým zrušil otroctvo aj v štátoch Konfederácie. Napokon sa vojna skončila víťazstvom Severu. Tým sa upevnila centrálna federatívna moc. Táto vojna bola 1. skutočne totálnou vojnou moderného priemyselného veku. Po skončení vojny už boli Spojené štáty najväčším vojenským štátom sveta.
Do občianskej vojny mali Spojené štáty iba 26 tis. armádu. Po vypuknutí vojny začali na armádu vynakladať množstvo prostriedkov. Obe strany sa rozhodli viesť boj do úplného konca a do zbrane povolali státisíce mužov. Tomu zodpovedal aj počet obetí. Vojenskí historici tvrdia, že vlastne neexistoval spôsob, ako Sever poraziť, bol totiž ekonomickejšie silnejší. Populáciu Únie, a teda aj počet vojakov stále zvyšovali prisťahovalci. Konfederácii muži chýbali a tiež aj dôležité priemyselné odvetvia. Export bavlny ustal i kvôli námornej blokáde, a tak J nemali peniaze na ďalšie vojenské výdavky. Sever vojna naopak stimulovala k priemyselnému a ekonomickému rast.
Rekonštrukcia južných štátov:
Juh odmietol plniť mierové podmienky, preto radikáli zo severu presadili vojenskú okupáciu J. začala sa tzv. rekonštrukcia Juhu. Boli zosadení rasistickí a konzervatívni juž. politici a moc odovzdali liberálom a černochom. Zmenilo sa zloženie obyvateľov. Otroci zmizli. Plantáže sa dávali do nájmu. Drobní nájomníci mali finančné problémy, kvôli novým podmienkam, teda bez využívania lacnej otrokárskej sily. Búrili sa, no rasové predsudky nedovolili, aby sa spojili belosi a černosi. Asi o 10 rokov J opäť získal väčšiu časť svojich právomocí. S a J začali postupne medzi sebou obchodovať. Na J prúdili investície zo Severu a ten zase ťažil z lacnej pracovnej sily - bývalí otroci a noví prisťahovalci. Gigantický rast znamenal, že sa rodí nová veľmoc.
Zahraničná politika:
USA bola najvýznamnejším štátom na Z pologuli. S európskymi utláčateľmi nechceli mať nič spoločné. Na juhoamerickom kontinente sa niektoré štáty postavili proti koloniálnej nadvláde Španielska a Portugalska. Proti revolučným hnutiam však zasiahla Sv. Aliancia, ktorá bola proti Španielsku a Portugalsku. Americké zásady získali prevahu. Prezident James Monroe vyhlásil heslo Amerika Američanom a pohrozil vojenským konfliktom, ak koloniálne veľmoci zasiahnú.
Monroeova doktrína - USA sa má v zahraničnej politike riadiť hodnotami amer. zakladateľov a nedať sa zatiahnuť do európskych záležitostí. Zrodila sa politika izolacionalizmu ( stratégia odmietajúca akúkoľvek účasť štátu v zahraničnej politike s výnimkou jeho životného ohrozenia). No na Amer. kontinente Spojené štáty rozširovali svoj vplyv. Pokúšali sa ovplyvniť vývoj južnej Ameriky, kde vzniklo viacero rôzne vyspelých republík po rozpade španielskej koloniálnej nadvláde.
Referát poskytol: lilac0

USA v 19. storočí

22. ledna 2007 v 17:26 | lilac0 |  Historické obdobia
Na začiatku 19. st. mladé Spojené štáty (Únia) zaberali len úzky pás východného pobrežia. V 50. rokoch obsadili obrovské územie : od Atlantického po Tichý oceán a od veľkých severných jazier po Mexický záliv. Expanzia sa uskutočňovala 2 spôsobmi: kúpou alebo žiadosťou obyvateľov nových území o začlenenie do Únie. Kúpou získali Luisianu, Floridu, Aljašku, Kaliforniu. O mnohé územia Američania bojovali, no vždy si zabezpečili aj súhlas aspoň časti príslušného obyvateľstva (Texas). Ak počet slobodných osadníkov presahoval 60 tis., vznikol nový rovnoprávny členský štát, ktorý mal rozsiahle právomoci. V zákonodarstve USA sa presadila zásada zvrchovanosti ľudu - orgány (ľud) každého štátu mali pri rozhodovaní prednosť pred centrálnymi orgánmi Únie.

Poľnohospodárstvo:

V prvej polovici 19.st boli USA agrárnou krajinou. Farmári premenili široký pás takmer ľudoprázdnych prérií medzi riekou Mississippi a Skalistými horami na úrodnú poľnohospodársku oblasť, kde sa pestovali obilniny a choval dobytok. Počet fariem prudko vzrástol až na 6 mil. Spočiatku farmy zápasili s nedostatkom pracovných síl na sezónne práce. Do rozvoja farmárskeho hospodárstva však úspešne zasiahla priemyselná revolúcia. Masovo sa začali používať poľnohospodárske stroje: parná mláťačka, samoviazač, ostnaté drôty.

Základnou hospodárskou jednotkou na J bola plantáž, na ktorej pracovali otroci. 2/3 plantáži produkovali bavlnu, zvyšok tabak, ryžu, cukrovú trstinu. Vďaka priemyslu sa produktivita práce rýchlo zvyšovala. Američania začali vyvážať, a to hlavne bavlnu a neskôr obilie.
Priemysel a doprava:
Továrenská výroba sa šírila veľmi rýchlo. Objavili sa na severovýchode krajiny v roku 1800 a o 30 rokov už bola v plnom rozmachu. Industrializácia sa uskutočnila najskôr v textilnom a potravinárskom priemysle, po ňom ťažký železiarsky a oceliarsky. Pre rýchlom hospodárskom rozmachu USA bola doprava veľmi dôležitá. V 60. rokoch 19. st. bolo 60 tis. kilometrov koľajníc v krajine. Okrem toho sa rozvíjala i lodná doprava.
V USA sa priemyselná revolúcia začala neskôr. To im umožnilo uberať sa dopredu rýchlejšie , pretože mokli stavať už na dosiahnutom, disponovali vynálezmi, mohli zaviesť modernejšie a výkonnejšie zariadenia.
Prisťahovalci:
Od 20 . rokov 19. st. zaplavovali USA vlny prisťahovalcov z celej Európy. Migráciu vyvolali hospodárske ťažkosti v domovine emigrantov a priaznivé pomery v Spojených štátoch ako nízka cena pôdy, výhodné pomery na jej nákup, politické prednosti - slobodné pomery. Cena pôdy sa riadila zákonmi ponuky a dopytu - voľný trh. Došlo aj k rôznym neprávostiam a omylom, ale sami osadníci žiadne očividné manipulovanie nestrpeli medzi sebou.
V 1. polovici 19. st. neexistovali pre prisťahovalcov žiadne pravidlá, obmedzenia - žiadne kontroly, doklady, nebola branná povinnosť ani tajná polícia, cenzúra, žiadne legálne triedne privilégiá. V rokoch 1818-1819 vypukla 1. americká banková kríza. Rástla nezamestnanosť a čerství prisťahovalci ako prví stratili prácu.
V 2. polovici 19. st. Spojené štáty začali regulovať príliv prisťahovalcov podľa potrieb ekonomiky. Začala sa šíriť nevraživosť medzi starými a novoprichádzajúcimi exulantmi a nenávisť medzi rozličnými etnickými skupinami. Pocit úspechu sa zmocňoval aj starousadlíkov. Poukazovali na prednosti usporiadania Ameriky proti ,,prehnitým" režimom Európy. Dospeli k názoru, že Spojené štáty sú predurčené rozširovať civilizáciu slobody po celom kontinente - tzv. zjavný údel.
Indiánska otázka, apartheida:
Územie, ktoré priekopníci chceli osídliť, boli ľudoprázdne, alebo riedko osídlené pôvodným domácim obyvateľstvom - Indiánmi. Vstup osadníkov na indiánske územie sa neobišlo bez krvavých konfliktov. Ale až do roku 1860 vláda s indiánskymi kmeňmi vyjednávala a uzatvárala s nimi dohody a zmluvy o predajoch pôdy. Vzrástol dopyt po pôde. Záujemcovia sa ale neuspokojovali len s pôdou, ktorú vláda odkúpila. V tom období sa začala tiež stavať železničná sieť spájajúca V pobrežie so Z. Súkromné stavebné spoločnosti sa nechceli zdržiavať zložitými rokovaniami s indiánmi. Uprednostňovali čo najrýchlejší postup. Zároveň mocnelo presvedčenie o prednostiach úspešnej americkej civilizácie a jej zákonitom prvenstve pred inými. Indiáni by mali prijať jej normy a prispôsobiť sa. Indiánsky odpor bol zlomený a boli vytlačení do vymedzených teritórií- rezervácií, alebo boli vyvražďovaní. -1871 americký Kongres prestal indiánske kmene oficiálne považovať za národy.
-1887 kmeňové (kolektívne) vlastníctvo pôdy prestalo byť platné, uznávalo sa jedine súkromné -individuálne ( len americký občan, ktorý prijal normy americkej spoločnosti).
Spoločenské pomery V USA:
Spoločenské pomery v J a S štátoch boli rozdielne. Na S žili slobodní farmári a na J značnú časť tvorili otroci. Severné štáty sa po vyhlásení ústavy otroctvo zakázali, južné štáty sa ho nechceli vzdať. Rozvíjalo sa hnutie za úplné zrušenie otroctva - abolicionizmus. Početné spolky a Americká protiotrokárska spoločnosť oficiálne predkladali Kongresu petície o postavení otroctva mimo zákona. Organizovali i úteky černochov. Silnými odporcami zrušenia otroctva boli južní plantážnici, ktorí ovládali nielen život juhu, ale mali aj obrovský vplyv v celoštátnych politických kruhoch.
Otrokársky systém - práca na plantážach bola ťažká, no plantážnici sa o telesný stav svojich otrokov starali a na nebezpečnú prácu si najímali chudobných bielych.
1807 Kongres zakázal dovoz nových otrokov, tým vzrástla ich cena. V záujme plantážnikov bolo, aby otroci žili v krajnej zaostalosti.
Spor o zrušenie otroctva sa vyhranil pri územnom rozširovaní USA. J chcel pestovať bavlnu otrokárskym spôsobom na nových územiach a S chcel systém voľnej súťaže a slobodných pracovných síl. Obyvatelia každého štátu si sami určovali, aký systém sa u nich uzákoní, a tak prijímanie nového štátu do Únie vždy znamenal zvrat v krehkom pomere hlasov medzi otrokárskymi a protiotrokárskymi štátmi.
Referát poskytol: lilac0



Peloponézska vojna

22. ledna 2007 v 17:12 | lilac0 |  Historické bitky
Po grécko-perzskej vojne sa spojenectvo medzi Spartou a Aténami začalo rozpadať.

V Aténach viedlo víťazstvo nad Peržanmi k rozvoju demokracie a k búrlivému ekonomickému a kultúrnemu rozmachu. Štátne bane a lomy sa dávali do prenájmu podnikateľom a prinášali vysoké zisky. Rozvíjali sa drobné remeselnícke dielne. Veľké priemyselné ergastérie súperili dosahovaným ziskom s námorným obchodom, najvýnosnejším a najrýchlejšie rastúcim odvetvím aténskeho hospodárstva.
Celkom inakší obraz poskytla v tom istom čase Sparta, ktorú postihlo v roku 464 pred n. l. zemetrasenie. Musela čeliť vzbure heilótov. Spartské hospodárstvo sa prakticky nerozvíjalo. Hlavným odvetvím bolo naďalej poľnohospodárstvo. Ťažba rudy a výroba železa slúžila takmer výhradne zbrojárskej výrobe. Námornému a zahraničnému obchodu sa Sparťania nevenovali. Jediným ich zamestnaním bola vojenská služba.
Napriek tomu vystupovala Sparta s nárokom na vedúcu úlohu v Grécku. Rovnaké ambície mali aj Atény. Dokonca ich začali uplatňovať skôr. Vzhľadom na silu svojho loďstva zaujali vedúce miesto v Délskom spolku, postavili sa na čelo boja za vyhnanie Peržanov z Európy a maloázijského Grécka. Sparta sa sústredila na získavanie a upevňovanie pozícií vo vnútri Grécka. Vyslala vojska do Boiótie, Fókidy a Thessalie, aby tam zbavili vplyvu Atény. S Megarou a Aigínou, tradičnými nepriateľmi Atén, uzavreli spojenectvo. Podporovala Korint a na svoju stranu si pritiahla ďalších členov Délskeho spolku a vytvoril z nich tzv. Peloponézsky spolok. Aténčania sa tomu márne snažili zabrániť. Pretvorili teda zvyšok Délskeho spolku na Aténsky spolok.
Napriek tomu sa nevzdali myšlienky na vzkriesenie gréckej jednoty, a tak Perikles zvolal roku 446 pred n. l. do Atén panhellénsky zjazd. Zjazd sa však pre odpor Sparty nezišiel. Perikles sa teda pokúsil zabrániť aspoň ich zrážke. Vyslal do Sparty poslov s návrhom na tridsaťročný mier. Sparťania mier prijali a vstúpil do platnosti roku 445 pred n. l. Trval však iba 14 rokov. Roku 431 pred n. l. vypukla peloponézska vojna.
,,V nijakej inej nedobyli a nevyľudnili toľko miest, nech ju viedli Helléni proti barbarom alebo Helléni medzi sebou, ani nevyhnali a nevyvraždili toľko ľudí, či už v samotnej vojne alebo v občianskych rozbrojoch," píše jej svedok a historik Thukýdidés a pokračuje:,, Najpodstatnejšou jej príčinou, o ktorej sa však najmenej hovorilo, bolo podľa môjho názoru to, že moc Aténčanov rástla, takže vzbudzovala obavy Sparťanov, a to ich pohlo k vojne."
Bezprostrednou príčinou bolo zapletenie Korintu do vojny s Kerkýrou, ktorá bola aténskym spojencom. Atény poslali nato Kerkýre na pomoc 10 lodí, ktoré korintskú flotilu zahnali. Odvetou zato poslal Korint niekoľko oddielov vojska do Poteidaie, ktorá bola jeho kolóniou, ale spojenec Atén. Aténčania ich vyhnali. Sťažovali sa preto v Sparte a žiadali vojnu. Sparťania vyhoveli.
Vojenské sily boli spočiatku vyrovnané. Atény dokonca disponovali geniálnym opevneným systémom, ktorý tvorili ešte Themistoklove hradby, potom Dlhé múry postavené Periklom a spájajúce mesto s prístavom Peiraiom a Falérsky múr chrániaci ich druhý prístav.
Sparťania na čele s kráľom Archidámom vpadli do Atiky, kde vyrúbali olivové stromy a vypálili vinice. Aténčania im zato spustošili pobrežie niektorých spojencov, dobyli Megaru a Aigínu a zablokovaki hlavné peloponézske prístavy. Sparťania pokračovali v pustošení Atiky, a tak obyvateľstvo pred nimi ušlo do Atén a značne ich preľudnilo. Čoskoro sa vrátilo i vojsko z Poteidaie, ktoré prinieslo mor. V Aténach nastala panika, aristokratickí prívrženci Sparty žiadali mier, čo Perikles odmietol. Obvinili ho z chybného vedenia vojny, vyhlásili ho za príčinu všetkých útrap a zbavili ho úradu. Obhájil sa, no roku 429 pred n. l. podľahol moru.
Až do tej chvíle sa vyvíjala vojna pre Atény vcelku priaznivo. Mor však spôsobil obrat. Zahubil množstvo ľudí, vyvolal všeobecnú demoralizáciu vojska a občianstva. Na čelo demokratickej strany sa postavil Kleón, ktorý už predtým vystupoval s kritikou pomerov. Vystúpil s programom úspešne skončiť vojnu. Vyslal trestné oddiely do Mytilény. Atény nimi získali základne a poplatky, ale stratili priateľov. Ťažkosti v námornej doprave zhoršili zásobovanie, stúpli ceny potravín. Kleón nariadil pokračovať vo výstavbe verejných budov. Za niekoľko rokov vyčerpal štátny poklad a spôsobil infláciu. Z ťažkej situácie hľadal východisko, a tak sa rozhodol zaútočiť na Spartu . Roku 425 pred n. l. vyslal vojsko na čele so stratégom Démosthénom proti jej prístavu Pylu. Aténčania zvíťazili. Sparťania zmobilizovali svoje sily a aténske vojsko obkľúčili. Kleón sa ujal velenia a Spartu porazil. Nato Sparta obkľúčila Amfipolis. Kleón ho chcel oslobodiť, no padol v boji. To umožnilo Níkiovi, vodcovi aténskej mierovej strany, uzavrieť mier v roku 421 pred n. l., tiež zvaný Níkiov mier. Mal platiť 50 rokov.
Roku 415 pred n. l. vypravili Aténčania napriek Níkiovmu odporu stovku vojnových a nákladných lodí na Sicíliu. Sicílska vojna skončila katastrofou. Níkias nevyužil počiatočnú prevahu , ani občianske nepokoje a povstanie otrokov v Syrakúzach. Keď dorazili na Sicíliu spartské posily, Syrakúzania zaútočili na aténske vojsko a v krvavej bitke pri rieke Asinare ho zničili. Sparta zablokovala dôležité aténske cesty a pustošila Atiku. Keď napriek tomu Atény nepadli, Sparťania sa spojili s Peržanmi a vypukla ďalšej peloponézska vojna, ktorá trvala od roku 414 - 404 pred n. l. V tejto vojne išlo iba o zápas o úplnú porážku jedného z bojujúcich o hegemóniu v Grécku.
Sparta si za pomoci Perzie postavila silné loďstvo, čím si upevnila svoje postavenie. No zaplatila za to vysokú cenu - uznala tým nadvládu Perzie nad maloázijskými Grékmi. V Aténach sa po sicílskej katastrofe a dekelejskej blokáde zrútila vláda, čo viedlo v roku 411 pred n. l. k štátnemu prevratu. Bola nastolená oligarchia. Aténski oligarchovia však utrpeli porážku hneď v prvej bitke pri Eretrii a ich vláda sa rozpadla. Na čelo Atén sa postavil Thérámenés, sformoval zvyšok vojska do oddielov policajného charakteru. Tým zabránil občianskym nepokojom a Atény pokračovali v boji o svoju záchranu. Spojil sa s aténskou flotilou na Same a dobyl Byzantion. V roku 406 pred n. l. pri Arginúzskych ostrovoch zaznamenali Atény ďalšie, no i posledné víťazstvo. Hneď budúceho roku 405 pred n. l. utrpelo aténske loďstvo a vojsko definitívnu porážku pri Aigospotamách (pri Kozích riečkach v Hellésponte). V apríli 404 pred n. l. Atény, zlomené neúspešným pokusom o odpor a napokon hladom, sa vzdali Sparte.
Podmienky mieru:
- Atény museli zrovnať so zemou všetky opevnenia, predovšetkým ,,Dlhé múry"
- Atény museli vydať celé vojnové i obchodné loďstvo, mohli si ponechať iba 12 strážnych člnov a museli rozpustiť Aténsky námorný spolok
- Atény museli zmeniť ústavu a demokratická vláda bola nahradená oligarchickou
Po peloponézskej vojne sa Sparta stala najvplyvnejším štátom v Grécku. Využila svoje vojenské postavenie a v mnohých gréckych štátoch dosadzovala oligarchov naklonených Sparťanom. To vyvolalo nespokojnosť v jednotlivých mestách, ktoré sa búrili. V auguste roku 403 pred n. l. bola v Aténach odstránená oligarchia a obnovená čiastočná demokracia. Obnovili ľudový snem, 500-člennú radu, porotné súdy i voľbu do úradov žrebovaním z plnoprávnych občanov. Zrušili črepinový súd. Nadvláda Sparty netrvala dlho. O kultúrnu tvorbu nemala záujem. Silou Sparty bola sila jej vojska, ktoré bolo oslabené peloponézskou vojnou. ,,Spoločenstvo rovných" sa celkom rozložilo. Sparťania sa začali deliť na plnoprávnych a neplnoprávnych. V rokoch 395-371 pred n. l. prebehla korintská vojna, v ktorej proti Sparte bojovali Aténčania spolu s Tébami, Argom a Korintom. Táto vojna znamenala koniec nadvlády Sparty.
Grécko ostalo oslabené, vyčerpané a nejednotné.
Referát poskytol: lilac0